Riaditeľke základnej školy prišiel večer mail od žiaka siedmej triedy. Znel: „Si hnusná tučná krava. A z toho tvojho oranžového svetra sa mi chce grcať.“
Riaditeľka sa začudovala, odosielateľa totiž poznala ako výborného žiaka s nekonfliktnou povahou a oranžový sveter pokladala za nadčasovú súčasť svojho šatníka. Na druhý deň sa v zborovni dozvedela, že aj iným učiteľom žiak rozoslal impertinentné odkazy. Dala si ho teda zavolať do riaditeľne, aby sa ho spýtala, čo má za problém.
Žiak prišiel bledý a hodnú chvíľu nechápal, čo to vlastne urobil. Keď konečne pochopil, zrútil sa. Písanie urážok učiteľom v jeho mene bolo vyvrcholením niekoľko mesiacov trvajúcej rafinovanej šikany, ktorú zažíval od spolužiakov v triede.
Si iný, tak trp!
Keď trinásťročnej dcére mojej kamarátky robili v škole peklo spolužiačky, ktoré o nej vypisovali strašidelné veci po sociálnych sieťach, radili sme, ako sme najlepšie vedeli. A s hrôzou sme zistili – my, dospelí a v živote etablovaní ľudia – že máme takmer všetci nejaké skúsenosti so šikanou a ešte vždy, desaťročia po tom, ako sa to stalo, máme stiahnuté hrdlo, keď o tom máme hovoriť.
Kedysi dávno sme boli obeťami. Príliš dobre sme sa učili alebo nám niečo fatálne nešlo. Boli sme príliš introvertní. Alebo extrovertní. Mali sme otca v base alebo alkoholika alebo naša mama bola Ruska. Alebo sme niečo vyhrávali. Odlišovali sme sa.
Tak ako kamarátka, ktorá zažila, keď jej spolužiačka položila na lavicu papier s oznamom, kto všetko ju nenávidí a pod tým podpisy takmer celej triedy. Ako kamarát, ktorý nemohol ísť v škole na záchod, pretože ho tam bili a opľúvali. Kamarátka, ktorá musela čeliť verejnej petícii, že ju jej spolužiaci nechcú na lyžiarskom zájazde. A všetci sme zažili to vylúčenie z kolektívu, tie nekonečné dni, keď s nami nikto neprehovoril a ak aj, tak len posmeškami, šírili o nás ponižujúce správy, prichádzali sme o perá, o desiatu, o posledné zvyšky dôstojnosti.
