Keďže do prezidentských volieb máme ešte rok a na scéne nie je jediný významný kandidát, s ktorým by sme museli počítať do druhého kola (Eduard Chmelár odpustí), môžeme si dožičiť luxus premýšľať o niekom, kto by nemusel byť povestným menším zlom.

Samozrejme, patrilo by sa byť realistom a pod vedením Otta von Bismarcka uvažovať v hraniciach možného. Štvoro prezidentských volieb nás už v zásade naučilo, aké typy kandidátov sú zvoliteľné a s čím sa naopak pracovať nedá.
Na jednom okraji spektra neprijateľnosti sú exoti ako Vladimír Mečiar, nereformovaní ľudáci a komunisti, na druhej zasa formáty typu Martina Bútoru či Františka Mikloška. Niekde medzi tým sa môžeme pohybovať.