Autor je podpredseda základnej odborovej organizácie v U. S. Steel Košice, s.r.o.
Za posledné mesiace i dni sme si z úst rôznych zástupcov zamestnávateľských združení vypočuli ponosy. Zamestnávateľom sa nepáči, v akom stave je odborné školstvo, sťažujú sa na nedostatok nájomných bytov a požadujú podporu pre výskum a vývoj.
Tieto požiadavky samozrejme majú svoje rácio, nakoľko na Slovensku nám chýba kvalifikovaná pracovná sila, relatívne veľká skupina obyvateľov sa odmieta sťahovať za prácou, o úrovni odborného školstva sa rozprávajú desivé príbehy a naša ekonomika potrebuje vykročiť vpred smerom k znalostnej ekonomike.
Keď, však pred 10, 15, 20 rokmi avizovali tieto problémy demografi, prognostici, niektorí ekonómovia, odbory, ale aj autor týchto riadkov, tak z rôznych strán boli označovaní výrazmi vzbudzujúcimi negatívne konotácie vrátane označenia za komunistov a boľševikov.
Argumenty boli potierané nepriestrelným a jednoduchým konštatovaním: „my tu nechceme socík! – trh to všetko vyrieši“. Žiaľ, nevyriešil.
Podniky si ľudí nevychovali
Firmy na Slovensku prestali postupne od roku 1989 spolupracovať s odbornými školami a zahraniční investori sa spolupracovať ani nesnažili.
