Autorka je redaktorkou Lidových novin
Nie, že by som nechcela vlastné deti. Určite áno. Ale mám ešte čas. Mama hovorí, že do tridsiatky sa nič nedeje, a v dvadsiatich šiestich si treba užívať. Navyše, nemám vlastné bývanie, auto, ani poriadnu práčku, televízor má desať rokov a zatiaľ nemám ani žiadneho vhodného otecka. Bez pomoci rodičov by som si nemohla kúpiť ani poriadnu kozmetiku. Takže dieťa áno, ale keď budem trochu zaistená a pripravená.
Zarobiť si v zahraničí, to by bolo príma, ale nie ako prostitútka. My Ukrajinky a tiež Moldavčanky, máme zlú povesť. Aj keď naozaj ideme do Európy za slušnou prácou, dívajú sa na nás ako na sexuálne služobnice, v lepšom prípade ako na dievčatá, čo sa prišli na Západ vydať.
Prostitútka ale nie som a nebudem. Nie som svätec, ale toto by ma nebavilo. Prekážalo by mi ísť s chlapom, ktorý je mi odporný. A takí sú najbohatší, takže by som zase prišla o peniaze, keby som ho odmietla. Takže ani tento variant nepripadá do úvahy. Umývať niekde u vás záchody? Alebo sedieť desať hodín pri pokladni a nechať na seba revať naštvaných zákazníkov supermarketu?
Nechať sa ponižovať? Nie, kdeže. A toto je celkom bezbolestné, teda až na poslednú fázu. Legálne, ešte niekomu urobím radosť a za pár mesiacov mám zarobené na niekoľko rokov. Potom si zaobstarám vlastné dieťa.“
Spoveď dvadsaťšesťročnej stredoškoláčky z ukrajinského provinčného mesta je úvahou súčasnej mladej Ukrajinky, ktorá nechce čakať desiatky rokov na to, kým sa jej krajina vzchopí, ekonomika sa dostane z kolien a nad korupciou zvíťazí zákon. Chce si užívať, kým nemá prvé šediny. Tu a teraz.
Šikovní lekári a slušné ceny
Po revolúcii dôstojnosti v roku 2014 sa zdalo, že na ukrajinské obyvateľstvo sa svet prestane pozerať cez prsty a Ukrajinky už nebudú vnímané len ako dobré slúžky, prostitútky, ošetrovateľky malých rozmaznaných Západoeurópanov a nevládnych dôchodcov.