h orgánov, ktorá by bola oprávnená už pri Selezňovovom výroku o hlasovaní nohami v referende o NATO, čakal zbytočne - naopak, I. Gašparovič ocenil vtipnosť tohto porovnania, čo však vypovedá o schopnostiach predsedu parlamentu nášho, nie ruského.
Napriek doteraz povedanému vrcholom ruskej arogancie bolo iné konštatovanie G. Selezňova - o tom, že Slovensko zatiaľ nemá s Ruskom spoločné hranice, čím vyústila jeho prognóza o postupnom rozširovaní "zväzu našich krajín", kde po Bielorusku sa má k Rusku tesnejšie primknúť Ukrajina, Arménsko, Kirgizsko a ďalšie krajiny. Vrcholom slovenskej servilnosti voči ruským záujmom bola poznámka I. Gašparoviča o spolupráci a konzultáciách na medzinárodnej pôde - a viac ako zarážajúci príklad spoločného protestu proti vyradeniu Bieloruska z Medziparlamentnej únie v súvislosti s referendom o zmene ústavy (predseda NR SR sa dokonca nezdráhal stavať referendá v Bielorusku a na Slovensku na jednu úroveň).
Čoraz viac je zreteľný zaujímavý úkaz - strany, ktoré si prisvojovali a prisvojujú vyústenie "tisícročného úsilia slovenského národa o samostatnosť" (v podstate v rozpore s väčšinovou mienkou spoločnosti) a odôvodňovali tým svoje právo na privatizačné koristenie a obsadzovanie všetkých viac či menej výnosných postov v štátnej správe, dnes čoraz viac preberajú slovník a geopolitický pohľad ruského "suseda". Konkrétnym prejavom tejto ruskej závislosti však už nie je len exkluzívnosť obchodných aktivít Devín banky či prienik ruského Gazpromu do najziskovejšieho slovenského podniku (vlani odviedol SPP na daniach z príjmu do štátneho rozpočtu 6,3 mld Sk, druhé Slovenské elektrárne 2,2 mld), ale aj geopolitická podriadenosť Slovenska záujmom Ruskej federácie.
