Autor je umelec a publicista
Pozerali sme sa na tlačovku Tibora Gašpara a videli sme, že to je vážne. Zvyčajná povýšenosť, sebaistota až bohorovnosť sa vytratili, nahradili ich náznaky pokory, miernosti a ústretovosti.
Investigatívneho reportéra Jána Kuciaka zavraždili, zrejme v súvislosti s jeho prácou Čítajte Pozerali sme sa na Roberta Fica a Roberta Kaliňáka, ako hovoria o útoku na demokraciu, ako vypisujú odmenu milión eur a zdalo sa nám, že ich dnes asi aj mrzí to všetko, čo v minulosti povedali na adresu novinárov. A najmä to, ako to brali celé na ľahkú váhu.
Lebo doteraz to bola taká hra na mačku a myš, rozkrádanie eurofondov sem, vratky DPH tam, kamarát Bašternák, ktorého prekryli Kiskovým účtovníctvom, nakoniec sa vždy žilo ďalej, urobili sa karikatúry, smiešne videá, stránky na Facebooku, minister Futra, a žilo sa ďalej, mafiáni sa síce usmievali do kamier, vyhrážali sa novinárom, ale nikto to nebral vážne, taký národný folklór jednej malej východnej provincie Európy.
Ale zrazu smiech všetkým zamrzol na tvárach, stalo sa niečo strašné. Na to neboli pripravení, teraz mali predstúpiť pred svoju krajinu a zúročiť roky budovanú dôveru, dôstojnosť a autoritu, aká prináleží čelným predstaviteľom krajiny.
“A novinári sa pýtali, či sa majú báť o svoje životy a pýtali sa to tých ľudí, ktorí pre nich roky nemali pekné slovo.
„
Pretože v dobrých časoch, v časoch bezpečia a mieru, keď sa zdá všetko ako hra, dokáže byť každý hrdina, rozprávať hore-dolu, raz tak, potom naopak, vždy podľa prieskumov verejnej mienky. A kamarátiť sa s pochybnými ľuďmi a čakať, že sa všetko prepečie a vysmievať sa novinárom, fešácky sa usmievať do kamier a spoliehať sa, že PR oddelenie to všetko vyžehlí.
Ale zlé časy preveria kredit človeka a ako bumerang mu vrátia ľahkovážnosť, s akou premrhal svoj kapitál.
A my sme teraz zistili, že im nedôverujeme, zrazu sme to cez zaslzené oči uvideli v celej tej surovej skutočnosti. Všetky tie prípady, ktoré sa mali vyšetriť, ale ležia v šuflíkoch, tie mafiánske postavičky obšmietajúce sa okolo štátnych peňazí, dotačné schémy, rodinné klany, naši ľudia.
A novinári sa pýtali, či sa majú báť o svoje životy a pýtali sa to tých ľudí, ktorí pre nich roky nemali pekné slovo, a občania pohnuto sledovali správy a určite by radi videli na čele štátu niekoho, kto nie je oportunista, pre koho politika nie je kalkul a hra o moc, niekoho, kto iba nestojí s naslineným prstom a nečaká, odkiaľ zafúka vietor.
Dnes krajina zistila, že to všetko nie je iba hra, že dobré časy nemusia trvať večne, že medzi nami žijú ľudia, ktorí neváhajú chladnokrvne vraždiť aj mladých ľudí, idealistov, ktorí snívajú o lepšom Slovensku.
Dnes sme zistili, že stále existuje zlo, skutočné zlo, voči ktorému sa treba postaviť celým svojím bytím a to vyžaduje silný charakter a pevné hodnoty. To, čo sa stalo, vrhá úplne iné svetlo na politické hry, ktoré sme tu doteraz mali. Pretože toto už nie je hra.
