Aj keď na Slovensku už máločo dokáže prekvapiť, vražda novinára je obrovský šok aj pre ostrieľaného komentátora. Po turbulentných rokoch deväťdesiatych, keď horeli autá a diali sa ešte osobnejšie formy násilia, sme už dúfali, že z rozhrania politiky a ekonomiky sa vytratia mafiánske spôsoby. Vražda Jána Kuciaka (a jeho partnerky) zvestuje, že očakávania sme možno prehnali.
Teda v prípade, že motív vraždy súvisiaci s novinárskou prácou Kuciaka sa z „najpravdepodobnejšieho“, ako ho označil Gašpar, zmení na istý.
Reportérsku činnosť zavraždeného pokladajú policajti za najpravdepodobnejší motív do tej miery, že sa tým netaja – ako je zvykom – a iným vyšetrovacím verziám pripisujú podstatne nižšiu dôveryhodnosť. Milión eur, ktoré vyčlenila vláda za informácie vedúce k odhaleniu resp. chyteniu páchateľa (páchateľov), je však indíciou, že nad rámec motívu polícia zatiaľ šliape vodu.
Čo najrýchlejšie vyšetrenie a postavenie vraha (vrahov) pred súd je pritom minimálne očakávanie (nielen novinárskej) verejnosti, čomu aj zodpovedajú početné sily nasadené na prípad.
“Nepomerne silnejšie zdesenie a ohlas na zavraždenie Kuciaka, než je to pri iných „bežných“ vraždách, je však nepriamou indíciou, že kdesi vo verejnom podvedomí sa postavenie novinárov a novinárčiny pociťuje ako výnimočné.
„
„Peklo“, ktoré sľúbil rozpútať generálny prokurátor, si necháme radí ukázať už len preto, že zlyhanie, čiže nedolapenie vraha (prípadne aj objednávateľa) vyvolá – aj vzhľadom na tušené „dépéháčkárske“ pozadia a prepojenia – takú spoločenskú odozvu, ktorá si ako minimum bude pýtať rezignáciu Gašpara... A Kaliňáka k tomu.
Ani Čižnár by však nemal tragédiu zneužívať na akési vlastné ciele. K jeho kritike politikov, „ktorí už majú jasno o motíve“, totiž treba povedať, že len opakujú jedinú relevantnú informáciu, ktorú o priebehu vyšetrovania poskytol policajný prezident.
Isteže nie je jeden život hodnotnejší než iný, tvárou v tvár večnosti nie je novinár viac ako bezdomovec. Nepomerne silnejšie zdesenie a ohlas na zavraždenie Kuciaka, než je to pri iných „bežných“ vraždách, je však nepriamou indíciou, že kdesi vo verejnom podvedomí sa postavenie novinárov a novinárčiny pociťuje ako výnimočné v zmysle, že ako najviditeľnejší užívatelia slobody slova sú nezastupiteľní pre demokratickú kontrolu vlády.
Reakcia aj politikov dáva na známosť, že si uvedomujú, že motív, ktorý tušíme za Kuciakovou vraždou, je spoločensky zničujúci a škodlivejší než trebárs manželský trojuholník.
Zdanie či prianie môžu zavádzať či mať veľké oči. Ak však táto hnusná vražda zatrasie verejnosťou, ktorá si uvedomí dôležitosť a nástrahy novinárskeho povolania, tak obeť mladého človeka, ktorý mal celý život pred sebou, azda nebude celkom zbytočná.
