Autor študuje na katedre bezpečnostných a strategických štúdií na MU v Brne, pracuje ako výskumník v Inštitúte strategických politík STRATPOL.
Názory na Slovenských brancov sa líšia. Jedným sa zdajú ako partia zmätených deciek so zvláštnymi názormi a ešte zvláštnejším hobby. No pre niektorých sú akútnou bezpečnostnou hrozbou, proti ktorej treba okamžite razantne zakročiť. Jedno je isté – branci sú téma. Už dlho sú predmetom článkov, diskusií laickej aj odbornej verejnosti, najnovšie sa o nich točia aj filmy. Lenže pri každej zmienke o nich chýba zmienka o tom, prečo vlastne existujú.
Na tom, že branci už naozaj nie sú len onou partiou deciek so zvláštnym koníčkom, zrejme už panuje všeobecná zhoda. Aj keď počas posledných rokov upustili od svojej otvorene krajne pravicovej rétoriky, ktorá sprevádzala ich vznik, kompenzovali to niečím, čo by sme mohli povznesene označiť ako „rast kvality”. Na začiatku, okolo roku 2012, skutočne pôsobili ako sídlisková skupina, ktorá začala do svojho víkendového airsoftu miešať extrémistickú politiku. Tá navyše vyzerala v ich podaní v podstate smiešne.
Utečenci sú ako cigáni, kde mám samopal. Dokument nahliadol do zmýšľania brancov Čítajte V súčasnosti je z nich viac cítiť, že to myslia vážne. Od profesionality to má síce stále na míle ďaleko, ale každý, kto trochu pozná vojenskú históriu, vie, že všetky aspoň trocha úspešné polovojenské sily začínali podobne.
V tomto momente sa, bohužiaľ, vo väčšine prípadov verejnej debaty začne skĺzavať k miernemu alarmizmu, a to najmä v súvislosti s krajne pravicovou inklináciou brancov, faktu, že ich účelom je príprava na použitie násilia, či väzbami na rôzne ďalšie organizácie, pričom pozornosť budia najmä tie zahraničné – ruské. To však k ničomu nevedie, a už vôbec nie k riešeniu problému. Svetlými výnimkami v tomto boli svojho času napríklad blogy Radovana Bránika, či momentálne po dlhom čase film Jana Geberta.
Ako sme sa zbavili brannej povinnosti
V prvom rade je nutné si priznať, že tu máme problém či možno výzvu. Odhliadnuc od akejkoľvek politickej prezentácie brancov, v slovenskom ústavno-zákonnom poriadku, by každé podobné zoskupenie malo byť problémom. Zákon síce napríklad zakladanie súkromných bezpečnostných služieb či klubov vojenskej histórie a podobných organizácii umožňuje. Ale branci sú u nás novinkou. V krajine, kde je absolútnym držiteľom monopolu na násilie štát, je skupina otvorene sa pripravujúca na ozbrojené použitie násilia jednoducho anomáliou, ktorú je nutné riešiť.
Politická orientácia či sklony k extrémizmu sú v tomto prípade absolútne druhotnou záležitosťou. Podľa názoru autora sa aspektu ich politického pozadia prikladá príliš veľký význam, ktorý často znemožňuje nejakú konštruktívnu debatu, ktorá by mala nasledovať. V prípade, že sme teda brancov označili za problém, pri hľadaní jeho riešenia je v prvom rade nutné dostať sa k jeho koreňom.
