Štrajk časti pracovníkov Dopravného podniku Bratislavy ukázal, ako je zraniteľná mestská civilizácia. To je však najmenej dôležité poznanie, ktoré Bratislavčanom a celému Slovensku ponúkla malá štvordňová dráma, ukončená predbežným rozhodnutím súdu. Najjednoduchšie a zároveň najvýstižnejšie vysvetlenie toho, prečo museli obyvatelia Bratislavy chodiť peši, je ukryté v hesle: Keby Bratislavčania nevolili opozíciu, nemuseli by chodiť peši! Faktom však je, že otcovia mesta ani hlavní lídri opozície nedokázali toto posolstvo zreteľne artikulovať. Nevedeli ľuďom jednoducho vysvetliť, že Vladimír Mečiar a jeho vládna koalícia zaviedli na Slovensku regionálny rasizmus. Mestá, v ktorých vládne koalícia alebo jej blízki ľudia, nemajú také finančné problémy ako napríklad hlavné mesto SR. Začiatky Mečiarovho regionálneho rasizmu siahajú už do čias jeho druhého premiérovania. Všetci Košičania si určite dobre pamätajú, ako sa im pred doplňovacími komunálnymi voľbami vyhrážal nedostatkom teplej vody...
Predbežné rozhodnutie súdu, na základe ktorého musia vodiči prerušiť štrajk, je víťazstvom legalistického a legitimistického postupu bratislavského primátora Petra Kresánka. Ten sa počas štrajku vodičov prejavil viac ako stratég než ako muž politického činu. Kresánek si mohol byť totiž takmer istý, že predbežné opatrenie súdu vyznie v jeho prospech a najmä v prospech "uchodených" Bratislavčanov. Primátor však zabudol na to, že je politikom. Nedá sa mu síce vyčítať, že vodiči začali štrajkovať a ani to, že brigádnikov obsluhujúcich náhradné autobusové spoje zastrašovali štrajkové úderky. Bratislavský primátor však urobil málo politických krokov a vyhlásení, ktorými by dostal pod silný tlak verejnosti vodičov, kvôli ktorým museli Bratislavčania chodiť peši. Skoro žiadnu iniciatívu nevyvinul pre to, aby sa aspoň pod mierny tlak dostala vláda a poslanci, ktorí každoročne pripravujú a schvaľujú štátny rozpočet diskriminujúci Bratislavu.
