N apísať v dnešných časoch, že život ide ďalej, sa mi zdá nevhodné. Samozrejme, plynie, ibaže sa na chvíľu zastavil a mozgy začali horúčkovito turbovať závity. Sú veci, o ktorých som si myslel, že sú možné. Napríklad slušná veľká koalícia. No asi to tak nie je. Som z toho, ako hovoria bratia Česi, tumpachový – prekvapený, popletený, zmätený.
Takmer päťdesiat rokov píšem o športe. Špeciálne príjemnou chvíľou tohto týždňa bolo vítanie Anastasie Kuzminovej na námestí v Banskej Bystrici.
V jej prípade nejde iba o tri medaily z Pjongčangu, ale celý príbeh nádhernej ruskej dámy, ktorá sa usadila na Slovensku. V súvislosti s tým, čo sa u nás deje, až som si pomyslel, či si Nasťu vlastne nezaslúžime. Rodáčka zo západosibírskeho Ťumeňa však ikskrát s nadšením rozprávala, ako sa u nás cíti skvele, takže – zaslúžime si ju.
Človek predsa trochu pookrial – život skutočne ide ďalej. Hoci s dosť veľkou a vážnou jazvou. Každý človek má takých v sebe a na sebe stovky, väčšinovo sú čisto osobné, čo však nemožno oddeľovať od spoločenského.
Som voličom Mosta-Hídu
Dve obdobia som voličom strany Most-Híd. Po roku 1989 som prešiel vývojom. Sprvoti som si myslel, že budem voličom klasickej Demokratickej strany, okrem iného pre rodinnú tradíciu. Žiaľ, už ich niet, teda demokratov, tradícia funguje.
Som konzervatívny človek. Prešiel som do tábora KDH. Mám pocit, že nemalo vo veciach jasno, oscilujúc medzi príliš religióznym (konzervatívnym?) a historicky kresťansko-demokratickým (konzervatívnym). To druhé beriem všetkými desiatimi.
Voľby v roku 1998 boli o inom – proti Mečiarovi postavili jednotnú SDK. Takže voľba bola jasná.
