Taliansko má so Slovenskom mnoho spoločného. Aspoň to tvrdia mnohí západní politológovia. Dôraz na charizmatických lídrov, nestabilita politického systému a rozsiahla korupcia zásluhou úzkeho prepojenia politických a ekonomických (alebo mafiánskych) kruhov. Na Slovensku sme si podobnosť s Talianskom všimli až po tom, čo v Taliansku vzniklo centristické hnutie Forza Italia, ktoré založil kontroverzný, ale v tom čase nepochybne populárny mediálny magnát Silvio Berlusconi. Širokospektrálne Berlusconiho hnutie nie nemálo pripomínalo naše HZDS. Aj štýl predvolebnej kampane HZDS v septembri 1994 podľa niektorých pozorovateľov nápadne pripomínal štýl Berlusconiho kampane zo začiatku toho istého roku. Prečo to všetko pripomínam?
Osobitná komisia oboch komôr talianskeho parlamentu totiž v stredu prijala návrh na reformu ústavného systému, ktorý predpokladá priamu voľbu prezidenta. To však nie je všetko. Návrh zároveň predpokladá aj zmenu právomocí prezidenta, presnejšie povedané i výrazné posilnenie. Ak by bol tento návrh parlamentom prijatý, znamenalo by to v postate prechod od parlamentného systému vlády k poloprezidentskému, ktorý funguje (alebo lepšie povedané existuje) vo Francúzsku a Poľsku. Pritom práve vo Francúzsku vznikajú po nedávnych parlamentných voľbách otázky o funkčnosti takéhoto systému. Francúzsko si totiž pred rokom zvolilo pravicového prezidenta a pred týždňom ľavicový parlament, z ktorého vzišla nová koaličná vláda socialistov a komunistov. Kým v prezidentskom systéme, aký poznáme z USA, nie je veľkou prekážkou, ak je prezident povedzme demokrat a parlament je prevažne republikánsky, pretože tam existuje dôsledné oddelenie legislatívnej a výkonnej moci, vo Francúzsku sa o výkonnú moc delí prezident s vládou. Pravdepodobnosť konfliktov je tak oveľa väčšia. Stačí si spomenúť na konfliktnú situáciu v Poľsku v čase, keď prezidentom bol Lech Walesa, ale parlamentom podporovaná vláda bola zostavená z bývalých komunistov. Práve kvôli takýmto možným problémom poloprezidentský systém nie je v Európe veľmi rozšírený, aj keď priama voľba prezidenta nie je výnimkou. Ale prezidenti Rakúska, Portugalska a Fínska, ktorí sú volení priamo, majú obmedzené právomoci a plnia skôr reprezentačnú úlohu (aj keď fínsky prezident má výsadné právomoci v oblasti zahraničnej politiky).
V Taliansku sa už raz pokúsili riešiť problém nestability politického systému (od druhej svetovej vojny sa tam pri moci vystriedalo viac ako 50 vlád). V roku 1993 zmenili pomerný volebný systém, ktorý existuje nielen u nás, ale aj v prevažnej väčšine európskych krajín, na zmiešaný s prevahou väčšinového. Vzorom im bola Veľká Británia, v ktorej sa mimochodom vedú diskusie o prechode od väčšinového práve na pomerný volebný systém. Niektorí politici sa domnievali, že ak zavedú podobný volebný systém, dosiahnu podobnú stabilitu. Vo voľbách v roku 1994 zvíťazila Berlusconiho koalícia a premiérom sa stal práve mediálny magnát. Jeho koaličná vláda padla po 266 dňoch existencie, čo bolo menej ako povojnový priemer životností talianskych vlád. Berlusconiho pád zapričinil odchod jedného z koaličných partnerov - separatistickej Ligy severu - z koalície, čo nie je nepodobné pádu druhej Mečiarovej vlády.