Za tie roky sme si tu už zvykli na všeličo. Zvykli sme si na vytunelované nemocnice, do ktorých sa chodí s obálkou, príborom a toaletným papierom, hoci nakupujeme do nich špičkové cétečka za milióny.
Zvykli sme si, že mimo nás idú miliónové tendre, lebo sme sa všetci nezmestili do malého konšpiračného bytu alebo si nevšimli oznam zavesený na nástenke.
Zvykli sme si aj na to, že najdrahšie autá parkujú zásadne na miestach pre invalidov.
Zvykli sme si na súkromné vilové štvrte aj na haciendy v lese obohnané vysokými múrmi.
Zvykli sme si na rozprávku o chudobnom otcovi národa a jeho malej modrej korzičke, na Štefana v sudcovskom talári, na šikovného maséra, trošku sexy poradkyňu aj na podnikavú tetu Anku.
Zvykli sme si na všetkých tých strýkov, švagrov, sesternice a zaťov pri válovoch, aj na dcéry nastrčené v dozorných radách, lebo tradičná rodina je predsa základ.
Zvykli sme si, že každú chvíľu štrajkujú učitelia, zdravotné sestry a lekári.
Zvykli sme, že holohlaví chlapci v teplákoch majú prednosť v rade na pivo aj na lyžiarsky vlek, lebo nikto nechce dostať zbytočne po papuli.
Zvykli sme si na lesy, z ktorých miznú stromy.
