Aktualizované 18:15
Cez víkend sme zažili kolektívne psychické zrútenie. Ak sa čosi také môže prihodiť spoločnosti, vyzerá to asi takto. Ľudia splietali, zaprisahávali sa, hľadali, o čo by sa mohli zachytiť. Kto chcel niečo povedať, povedal to a každý chcel hovoriť.
A určite nie je správne a spravodlivé vešať všetky krivdy na hrb Kaliňákovi, ale sám si o to koledoval. Keby vypočul Bugára a priniesol politickú obeť skôr (nehovoríme, že včas), cunami mohlo byť miernejšie. Béla pochopil, že sú chvíle, keď platí pravidlo, že nevysvetlíš. Dokonca ani nezavedieš. Keď sa končia marketingové a spravodajské hry aj opozičné obhadzovanie.
No Kaliňák sa naďalej tlačil medzi smútiacich a pritom opakoval to, čo vždy. Snažil sa rozkývať verejnú mienku a vniesť pochybnosti: čo ak v kŕmení Talianov išla aj SaS? Ale ani vláda Ivety Radičovej nie je taký veľký tepich, že by sa podeň všetko dalo zamiesť.
Sledujeme momenty, keď muži na čele aparátu žiadajú, aby sme si ich pamätali v dobrom svetle. Ako tých, čo smútili, nekompromisne odmietli politické hry a vyšetrovali, až sa prášilo. Ak aj cítia závrat z blížiaceho sa pádu, ešte sa držia okennej rímsy a hovoria, že to s nami myslia dobre.