Autorka je politologička, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB.
Taliansko sa u nás v uplynulých dňoch skloňovalo najmä v súvislosti s možným pôsobením kalábrijskej mafie na Slovensku. Tragické udalosti, ktoré sprevádzali túto udalosť, logicky zatienili ďalšiu nemenej dôležitú záležitosť – talianske parlamentné voľby.
Krajina Apeninského polostrova čakala na tento deň od roku 2013, odkedy žila vo veľmi komplikovanej politickej situácii. Voľby, ktoré ju mali vyviesť z krízy, sa predpokladali oveľa skôr.
Premiér Gianni Letta, na ktorého už medzičasom Taliani takmer zabudli, neskôr Matteo Renzi a napokon jeho nástupca Paolo Gentiloni, mali podľa vtedajších dohôd naprieč politickým spektrom len pripraviť nový volebný zákon a priviesť krajinu čo najskôr k volebným urnám.
Prečítajte si tiež: Che bordello a zlý deň pre Úniu. Čo ukázali voľby v Taliansku Čítajte Napokon však vo svojich funkciách zostali prakticky päť rokov, a to bez toho, aby prešli riadnymi voľbami a aby si ich demokraticky vybrali sami občania ako zástupcov ľudu.
Taliansko prešlo pod ich vedením turbulentným obdobím – od politických šarvátok cez rozsiahlu európsku migračnú krízu, zhoršenie reálnej ekonomickej situácie obyvateľstva až po problémy s nezamestnanosťou (najmä mladých ľudí).
Iste, prijalo sa viacero reformných zákonov, posilnila sa pozícia krajiny v zahraničnej politike (napríklad aktivity šéfky európskej diplomacie a Renziho obľúbenkyne Federiky Mogheriniovej či predsedu Európskeho parlamentu Antonia Tajaniho – v tomto druhom prípade však nie vďaka odchádzajúcej vláde), spomenúť môžeme tiež zákon o civilných právach, ktoré legalizovalo partnerstvá osôb rovnakého pohlavia či tzv. zákon o biotestamente.
Kto stelesní zmenu
Ľavicovo-pravicová koalícia, vedená z premiérskej pozície ľavičiarmi, ktorá Talianov a tam žijúce menšiny priviedla k voľbám, však občanov nepresvedčila. Výsledok Demokratickej strany v týchto voľbách je ich absolútne k.o.
