Autor bol riaditeľom tlačového odboru u prezidenta Michala Kováča (1993 – 1994).
Ešte v druhej polovici roka 1991 som značne podporil vtedy mediálne prehliadaného opozičníka Vladimíra Mečiara. Následne ma spisovateľ Ladislav Mňačko upozornil: „Pán šéfredaktor, uvedomujete si, že ste si sadli na chrbát tigra...“ Odpovedal som mu: „Ak zistím, že sedím na dravcovi, okamžite z neho zleziem.“
Stalo sa. Asi dva mesiace po tom, čo sa náš samovládca znova ujal moci, som si ho dovolil na recepcii u generálneho riaditeľa TASR upozorniť, že sa obklopuje nevhodnými novinármi, bývalými spolupracovníkmi ŠtB. Rozkričal sa na mňa, že to počula celá sála: „Vy ma nebudete poučovať, s ktorými novinármi budem spolupracovať!“
Reagoval som: „Áno, pán premiér, je to výlučne vaša vec. Ale potom sa vám slušní novinári otočia chrbtom.“
Preto odsudzujem konanie podpredsedov NR SR Bugára a Hrnčiara, členov vlády a poslancov Mosta-Hídu, dva roky podporovateľov majetkových machinácií Smeru a SNS, hoci vedeli, s akými nebezpečnými dravcami vliezajú do chápadiel moci, a nechcú z nich rýchlo vyliezť ani po dvojnásobnej bezprecedentnej vražde. Hoci ešte majú pootvorené dvierka nestratiť načisto politickú tvár.
Radšej veria v útlm vášní a kráčajú k svojmu politickému hrobu. Dôvod nemôže byť iný než chorobná obava zo straty vládnych kresiel.
Pani ministerka spravodlivosti Žitňanská a pán poslanec Šebej, dvaja kedysi z najostrejších kritikov dvoch vlád premiéra Fica za neporovnateľne menej podstatné veci ako dve vraždy, stále zotrvávajú vo funkciách. Preto klobúk dolu pred ministrom kultúry Maďaričom.
Na čo čakala polícia
Ak si však straníci z Mosta myslia, že verejnosť a médiá sa upokoja len s tým, že prinútia premiéra, aby neodvolateľný minister vnútra konečne abdikoval, potom sa veľmi mýlia. Čiara a hranica občianskeho mlčania, apatie, pocitu márnosti odporovať a zmierenia sa s kradnutím, klamstvami, podvodmi a s nečinnosťou trestných orgánov či občianskou nerovnosťou pred zákonom boli odhalenými udalosťami týždňa nenávratne prekročené.
