Premiér vždy plynulo hovoril populistickým jazykom, v metódach bol zdatný minimálne na úrovni visegrádskeho priemeru, občas vyčnieval. Zároveň však vedel prepnúť a hrať celkom prijateľného politika. Keď po marcových voľbách prešiel z jednej polohy do druhej, urobil to tak presvedčivo, až sa zdalo – rozostrene a veľmi zdiaľky –, že ak Fico chce, môže byť aj Dzurindom.
Počuli sme ho hovoriť, že sa chceme pridať k najrýchlejším v Únii, hoci bolo len málo jasné, čo sa tým myslí, no akosi sme to zobrali. S tým, že Fico variuje osvedčený integračný príbeh, že sa snaží nás motivovať hučaním o jadre ako trénerka aerobiku.
Zdalo sa, že Fico – na rozdiel od Maďarov a Poliakov – nestaval na predstave, že Západ nás pri kormidle nechce a nikdy nás tam nepripustí, že jedinou cestou k presadeniu vlastných záujmov je hádzať sa ako kapor v igelitke a všetko negovať.
A tak sme sledovali pár dobrých pokusov zaradiť sa a ukázať národu, že sme súčasťou štruktúr, kde sa robia veľké rozhodnutia. Tak sa dá čítať Lajčákovo úsilie o šéfstvo v OSN, kde má aj dnes vysoké postavenie. Videli sme, ako sa Kažimír pokúsil dostať na čelo eurogrupy. Sledovali sme bližšie Šefčoviča na poprednej pozícii Komisie. Dúfali sme v liekovú agentúru. Zrozumiteľná bola téma dvojakej kvality potravín, ktorú Fico dostal až Junckerovi do úst.
