Jeho kritikom sa to nebude páčiť, ale Béla Bugár svojím spôsobom zažíva vrchol politickej kariéry. Čudné riadenie osudu a parlamentné počty zariadili, že vláda na prahu pádu a vlastne celá slovenská politika už niekoľko dní postávajú v patovej situácii a čakajú, až sa šéf Mosta doopaľuje, vráti sa na Hornú zem a tým či oným spôsobom rozsekne krízu.

Dovtedy síce môže Andrej Kiska debatovať s opozičnými lídrami, ale kým máme parlamentnú demokraciu, výsledkom nemôže byť nič relevantné.
Tento typ rozhovorov by mal zmysel za účasti demokratických parlamentných strán v koalícii aj opozícii tak, aby sa prítomní mohli spolu dopočítať k magickému číslu 76 poslancov.
Čo je dnes bez Bugára nemožné.
Niečo podobné platí pre vyjadrovanie nedôvery vláde, ktoré oznámila opozícia. Keďže dnes azda vidno aj realistickú možnosť vyjadriť Ficovi nedôveru, výnimočne sa nikam neženie a čaká, čo zaznie z Mosta. Bez Bélu to skrátka nepôjde.