V päťdesiatke si môžete gratulovať, ak máte a presne v kontexte si pamätáte čo len jednu detskú spomienku. Povedzme keď si pamätáte, že vás poriadne vyhrešili, ale aj to, za čo ste si to zaslúžili. Alebo keď vnímate, ako vaša tínedžerská tvrdohlavosť rozzúrila vašich rodičov, alebo ako ste z lenivosti napísali mizernú písomku, pre ktorú ste sa dostali do poriadnej kaše.
Preto váham, či mám svojmu sedemnásťročnému ja pripisovať akékoľvek hlboké vhľady do života. Písal sa rok 1983 a s otcom sme stáli v jeho dielni – bolo to čudné miesto na hádku, pretože som sa mu zvyčajne vyhýbal. Dielňa bola plná depresívnych zastaraných nástrojov a vznášal sa v nej ťaživý pach trpezlivej práce. Karhal ma za lajdácky prístup k škole a k tvrdej práci vo všeobecnosti a tým najdidaktickejším učiteľským tónom – ako som len neznášal ten kazateľský hlas! – sa ma vypytoval, ako mienim naložiť so svojím životom, ak sa nevyberiem jeho cestou (teda striedmosti, skromnosti a utiahnutosti).
Cez slzy som sa mu snažil odvetiť, že na tom nezáleží. Že napriek všemožnej tvrdej práci bol stále len učiteľom a farmárom na čiastočný úväzok a že to, čo mu najviac ležalo na srdci – váženosť človeka, ktorý si všetko zaobstaral vlastnými silami – pre mňa nemá žiadnu váhu. Že život je len lotéria a že jeho svet trvalých istôt určite nie je svetom, v ktorom vyrastám.
Šťastie na prvom mieste
Ako sa ukázalo, mal som pravdu.
Prirodzene, úplnou náhodou, pretože v tom čase som sa len snažil naštrbiť otcovo naduté opovrhovanie mojou cestou. Lenže napokon sa ukázalo, že práve tak to v živote chodí.
