Autor je básnik a prekladateľ
Óda na ódu (Pri prekladaní Puškinovej ódy Voľnosť)
Puškin mal práve osemnásť,
keď Voľnosť napísal – tú ódu,
v ktorej sa usiloval nájsť
definíciu pre slobodu.
Bolo to v osemnástom, keď
Napoleonov pád bol istý,
ešte len rástli dekabristi,
a Puškin písal vety viet:
„... Strasť národov, tá neťaží
iba tam panovnícke šije,
kde Zákon stojí na stráži
a Sloboda s ním v zväzku žije,
kde chráni každého ich štít,
kde každý občan rovnako má
dlaň na ich meči, nimi dvoma
smie bez výnimky krivdu biť,
kde každý trestuhodný čin
trestajú spravodlivo zhora
a podplatiť ich nieto čím,
strach s mamonom ich nepokoria.
Králi! Vám Zákon dal ten trón
aj veniec – nie je od prírody,
zákon vás dvíha nad národy –
no podliehate pod Zákon.
Tam plemenu sa nedarí,
kde Zákon spí! Vždy tam je po ňom,
kde národy či vladári
si, čo chcú, robia so zákonom!...“
Žasnem, keď prekladám to dnes!
Demokracia vzorec má tu –
ale aj súčasnému štátu
dal do tela ten mládenec.
Život nám prešiel v storočí,
keď vládli pekiel adlátusi,
čo klamali nám do očí,
že Zákon odvodiť sa musí
od rasy, triedy, od strany,
a pre zmenu dnes od národa,
zajtra zas bude iná móda
a stále je svet zbabraný
tak ako bol, keď Puškin žil.
Nuž nevyšla mu tlačou ani
tá óda. Kto ju rozmnožil,
ju mal – ale keď pri čítaní
ho pristihli, si ešte dal
rande aj so zákonom cárskym,
veď zákon poráta sa s bárským,
komu je Zákon ideál!
Aj za oslavu slobody
sa bude večne hroziť basou,
pretože budú národy
v jarme aj za budúcich časov,
vždy budeme len dobytok
a vládnuť sa nám bude bičom,
a teda pastieri sa v ničom
tiež nezmenia a úžitok
z tej slávnej ódy je len v tom,
že privádza nás k pravde cennej:
viac rozumu je v chlapčenskom
mozgu než v svete. V svete menej.
Zbytočné bolo, Puškin, nájsť
definíciu pre slobodu,
kým svet, čo číta tvoju ódu,
tiež nemá aspoň osemnásť...
