Gabriela Rakúsová je literárna kritička
Rudolf Jurolek: Pán Ó, F. R. & G. 2017
Na prvý pohľad ide o prozaické texty, no pri čítaní v nich zistíme rytmus, metaforické a symbolické vyjadrovanie, a tak sa dá povedať, že v textoch je viac poézie ako prózy, čo u Juroleka nie je zvláštnosťou, keďže vydal už sedem úspešných básnických zbierok.
Úvodné vety v knihe sú istou „hrou“ s pozíciou a možnosťami rozprávača a postáv: Pán Ó = o kom sa hovorí, i kto hovorí; Ona (ale aj čitateľ) = Ty, komu sa hovorí; Ja = rozprávač (i svedok, i Pán Ó). Autor už na prvých stranách odhaľuje svoj kompozičný postup, ktorý je zaujímavý: „Pán Ó, tak ho budem, ak dovolíš, volať [...] dlho je na ceste a ja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti o tom všetkom [...] môžem iba hovoriť, no nemôžem nič ovplyvniť.“
Rozprávač sa vyjadruje o hlavnom hrdinovi ako o 3. osobe, ona – zainteresovaná persóna v hrdinovom živote – je v 2. slovesnej osobe. Tieto pozície sa miestami striedajú, menia, a tak niekedy dochádza k prekonštruovanosti. Niektoré časti textu knihy majú vo svojom vnútri časové a priestorové zlomy, na krátkych plochách sa striedajú slovesné časy, retrospektíva sa prelína s prítomnosťou a dávnou minulosťou (spomienky na detstvo, ktoré prichádzajú najmä vtedy, keď protagonista veľmi intenzívne pociťuje samotu).
Minulosť je stvárnená spravidla staticky (opustené izby, ustlané postele): „Nič sa nedeje – tak to vidí vcelku. Ale keď celok rozmení na drobné, vidí to trochu inak.“ Spomínania sú sprítomňované aj formou textovej kompozície, napr.: „Alebo ešte predtým...“ (s. 28); „A ešte predtým“ (s. 29). Niekedy sú spomienky rýchle – raz je Pán Ó v Benátkach, potom v Paríži alebo na Slovensku v horách („Možno by som na to mohol ísť aj takto, od chvíle k chvíli, lebo príbeh mi stále uniká.“). Inokedy prechádza zasneženou krajinou, aby o niekoľko riadkov ďalej vdychoval čerstvý vzduch po nočnej búrke, ktorý vonia dažďom („Obyčajne je to tak, že to, čo práve prežíva, je príliš samozrejmé a obyčajné. Aby to dosiahlo výnimočnosť, musí si počkať, kým sa to nestane spomienkou.“).
