Slovenská spoločnosť sa po poprave Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka dostala do paralýzy. To, že politici možno nájdu spôsob, ako nanovo dostupnými spôsobmi obnoviť dôveru v politický systém, je jedna vec. No oveľa zásadnejšia je otázka, ako sa politici postavia k tomu, čo sa na Slovensku dialo posledné desaťročia. Pretože vražda Jána a Martiny je ohavnou pointou všetkého, čo sme tu doposiaľ urobili.
Zbytočne sa Pellegrini rozčuľuje, že pred pár týždňami sme sa ešte všetci považovali za úspešnú krajinu a že nedovolia, aby sme si očierňovali republiku. Reputáciu republiky nezničili šokovaní ľudia z vraždy, ale to, že k nej došlo, a z atmosféry, v ktorej sa takýto čin odohral.
Ako si ich budeme pamätať
V týchto dňoch si pripomíname premenu medzivojnového Slovenska na fašistický štát. V radoch jeho stúpencov sa objavuje podobný argument, aký použil Pellegrini - neočierňujte slovenský štát, však tu nebola vojna, ľudia mali čo jesť a je síce pravda, že sme predali vlastných židov, no to by hádam nemalo zatieniť fakt, že sa postavili železničné trate, elektrárne, nové cesty.
História je však neúprosná, zločiny vždy všetko prekryjú a dajú charakter dobe, v ktorej sa odohrali. Hitlera si okrem hlupáčikov z ĽSNS nikto nepripomína ako staviteľa diaľníc, Stalina si svet nepamätá ako elektrifikátora, rovnako ako Mečiar a jeho doba nie sú spájané s úspechmi slovenského hokeja, ale s únosom a vraždou.
V Smere vedia, že už teraz sa začal boj o to, ako si budeme pamätať dnešné udalosti. A vedia, že spôsob, akým premiér urážal minulý týždeň mladých ľudí, ako proti nim verejne konšpiroval, ohováral ich a pripisoval im paranoidné úmysly, ktoré si sám vypátral, je nehanebný. V Smere mnohí zjavne nepochopili, že poprava slovami Jankovej sestry netrafila iba dve slovenské rodiny, ale celú verejnosť, a mimoriadne sa dotkla tej generácie, ktorá dnes stojí v uliciach.