Autor je interný doktorand na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity, venuje sa medzinárodnému právu
On sníval o talári ústavného sudcu. On možno túžil radiť vládam transformujúcich sa štátov ako Mikloš. On zrejme chcel byť aj prezidentom prestížneho think-tanku ako Dzurinda. On sa videl ako európska osobnosť, ktorá požíva úctu a rešpekt. Veď On vyhrával voľby, On rozdával karty, On zapĺňal haly, On mal v rukách moc. Tak kto iný, keď nie On?
Nechcel skončiť ako Mečiar. Bez honoru a s pohŕdaním slušných a znalých. Bál sa toho. On bažil po priazni a uznaní. Aj preto zvykol rečniť o tom, ako sa nám darí, o demokracii, právnom štáte, jadre, Nemecku a Francúzsku, aj keď mentálne ho to vždy viac tiahlo k Moskve, Havane či Hanoju. Na istý čas mnohých presvedčil. Almužnami, vycibrenou rétorikou, sem-tam zvýšeným hlasom či expresívnym slovníkom. A neochvejnou podporou straníckych lokajov.
Lenže on teraz zistil, že nie je On. Bublina, v ktorej platilo „veril som v Boha, kým som nezistil, že sám som Boh“, spľasla. A preto už začína chápať, čo sa deje. Že tento ľud si ho neváži. A že už nejde len o kaviarne. A že mechanizmom riadenia štátu, ktorý vytvoril a zveľaďoval, opovrhujeme. A že moc, ktorou disponuje, nie je absolútna a nepochádza od neho, ale od nás. A že nám na tejto krajine záleží viac ako jemu.
To precitnutie ho musí bolieť: aj pre tých červenších sa „bruselský povaľač“ a „daňový podvodník“ stávajú prijateľnejšími politickými artiklami.
