Autorka je psychologička a spisovateľka
Priatelia, mnohí z nás cítia, že sa treba zomknúť, zabojovať, priložiť ruku k dielu, každý najlepšie, ako vie. Vzniká opojný pocit spolupatričnosti, pocit, že nás napĺňa a nesie spoločná myšlienka, spoločný cieľ.
Povznášame sa nad osobné v prospech čohosi vyššieho, čohosi, čo nás presahuje. Svoje prežívanie prirovnávame dokonca k Nežnej revolúcii, keď ten pocit spolupatričnosti opojil aj mňa, hoci som bola takmer ešte dieťa. Spomienky na Nežnú revolúciu patria medzi mojimi spomienkami k tým najcennejším.
Prajem nám to! A udalosti, ktoré k tomu viedli, si to zaslúžia! (Práve na tie udalosti by sme, mimochodom, nemali zabúdať.)
“Oveľa ťažšie je dohodnúť sa na tom, čo si prajeme a ako to dosiahneme. Tam sa pocit spolupatričnosti môže rýchlo skončiť.
„
Zároveň, hádam preto, že už, žiaľ, nie som dieťa, som dnes trochu opatrnejšia. Zomknúť sa je dôležité a snahu priložiť ruku k dielu treba vždy oceniť. Rovnako dôležité sa mi už dnes však zdá zamyslieť sa, čo potom. Pripomeňme si, že keď sme sa zomkli v novembri 1989, bolo to opojné, ale, ako je známe, po opojení prišlo vytriezvenie. A to, čo sa dnes deje, je vlastne súčasťou tohto vytriezvenia.
Šancu, ktorú sme vtedy mali, sme celkom nevyužili a dnešné udalosti sú (aj) toho dôsledkom. Hoci sme sa zomkli, hoci sme zabojovali, hoci sme sa cítili silní a unášaní na vlne myšlienky, ktorá náš všetkých presahovala, nestačilo to. To, čo dnes máme, neprišlo z vesmíru, sami sme si to budovali, sami sme si to zvolili. Hoci sme to pôvodne mnohí chceli inak.
Ak už súčasnosť prirovnávame k Nežnej revolúcii, poučme sa z toho, čo sa dialo po nej. Tak ako vtedy aj dnes máme spoločného nepriateľa a väčšina z nás vie, čo si nepraje. Oveľa ťažšie je dohodnúť sa na tom, čo si prajeme a ako to dosiahneme. Tam sa pocit spolupatričnosti môže rýchlo skončiť.
Mnohí cítime, že treba urobiť čokoľvek, čo pomôže. Zmeniť si profilovku na sociálnej sieti, pripnúť si odznak. Nechať sa strhnúť, nechať sa opojiť je nie len krásne, ale i užitočné. Dodáva nám to silu, nabíja nás to jedinečnou energiou, ktorú možno využiť. Je to ten povestný prvý krok, ktorým sa začína aj tá najdlhšia cesta. Rovnako dôležité je však vedieť, čo chceme dosiahnuť.
Prvý krok je síce kľúčový, ale ak po ňom nenasleduje aj druhý, tretí a tisíci, žiadne cesta sa nekoná. Žiaľ, o tých ostatných krokoch sa často mlčí, pretože sú, na rozdiel od prvotného opojenia, trochu nuda.
