Autor bol ministrom financií SR, pôsobí ako poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
V piatok som bol na námestí a bolo to fakt silné. Analógia s novembrom 1989 bola zjavná, pre mňa o to viac, že na novembrové námestia som chodil s kočíkom s mojou vtedy jedenapolročnou dcérou.
V piatok som tam s ňou bol opäť, ona v mojom vtedajšom veku a všade okolo nás väčšinou jej generácia. Symbolické a znovu opäť silné, doslova historické, nabité pozitívnou energiou a túžbou po zmene.
Uvedomil som si, že tá podobnosť je aj v tom, ako rýchlo v posledných dňoch bežal politický čas.
Tak, ako by si v októbri 1989 takmer nikto nevedel predstaviť, že komunisti už o pár týždňov nebudú pri moci, rovnako by asi nikto vo februári 2018 nepredpokladal, že v marci už nebude Kaliňák ministrom vnútra a Fico premiérom. A aj tak nestačí, tí mladí ľudia to vedia a cítia.
Nechcú Ficov systém
Vtedy, v novembri 1989, sme vedeli, že chceme žiť v slobodnej, demokratickej, spravodlivej a prosperujúcej krajine, v takej, aké vtedy fungovali smerom na západ od nás. Len sme nevedeli, že to bude také ťažké a že to bude spojené s toľkými nástrahami a problémami.
Dnes žijeme v slobodnej, demokratickej a relatívne prosperujúcej krajine, sme súčasťou toho Západu, do ktorého sme chceli patriť, a napriek tomu sú námestia znovu plné.
Niektorí preto nechápu a zdá sa, že najviac to nechápe Fico. S nefalšovaným úžasom sa pýta, ako je možné, že prezident dva týždne po tom, ako hovoril o Slovensku ako o príklade úspechu, požaduje buď predčasné voľby, alebo zásadnú rekonštrukciu vlády.
