Autor je bývalý zástupca SR pred súdmi EÚ, v súčasnosti sa venuje vplyvom nových technológií.
Z pamäti matne lovím obraz z detstva. Stojím s otcom niekde v prítmí zvláštnych sôch a kríkov, na sychravom námestí plnom ľudí. Stojíme za pódiom, na ktorom občas očami zachytím chrbát mojej mamy v zimnom kabáte.
Počujem jej až príliš vzrušený hlas prihovárajúci sa davu. Hovorí o násilí páchanom na mladých. Som vo veľkých rozpakoch, lebo takto ju nepoznám. Mám pocit, že by som mal niečo spraviť na jej ochranu, že namiesto nej by mal možno radšej hovoriť otec alebo niektorý z mužov na pódiu.
Námestie má inak magickú atmosféru, vo vzduchu a medzi ľuďmi vnímam uvoľnenie, zvedavosť, prísľub niečoho nového. To „nové“ som si vtedy, jedenásťročný, v mojich predstavách intuitívne – a paradoxne - spájal so starými detskými časopismi a dobrodružnou literatúrou z obdobia pred vojnou a tesne po nej.
Teda s obdobím detstva môjho otca, ktorý mi tieto časopisy a knihy už dávnejšie ukázal. Oproti tým, ktoré boli v mojom ranom detstve dostupné v stánkoch a kníhkupectvách, boli také nejaké pestrejšie, farebnejšie, bohatšie na podnety, na rôzne ľudské príbehy. Môže byť.
Podobnosť skôr zdanlivá
Posuňme sa v čase. Po takmer tridsiatich rokoch na pódiu, na tom istom námestí, stojí mladá, veľmi nešťastná dáma ušľachtilých čŕt.
Číta s námahou a vo veľkom vypätí text, ktorý si vopred pripravila. Hovorí, snaží sa podeliť s ostatnými o to, aké je to byť sestrou záhadne zavraždeného mladého novinára.
Je zjavné, že je to ťažké. Presnejšie, veľmi ťažké. Námestie plné ľudí počúva. Pri pohľade na túto mladú dámu sa vo mne vynára známy, povedomý pocit. Pocit rozpakov. Sú to však iné rozpaky než tie, ktoré som na námestí pociťoval ako dieťa. Som rozpačitý, lebo cítim, že niečo akoby nesedí. Že podobnosť s novembrom´89 je skôr zdanlivá.
