Ak si ktokoľvek z vládnych strán myslí, že politická kríza je zažehnaná, hlboko sa mýli.
Tak hlboko ako Robert Fico, keď si myslel že popravu novinára môže oddeliť od stavu spoločnosti a atmosféry, v ktorej dnes novinári pracujú.
Boj o dôveru spoločnosti po poprave Jána Kuciaka a jeho snúbenice vládne strany nikdy poriadne nezačali. Poňali to ako výzvu na najefektívnejšiu komunikačnú stratégiu.
“Nechceli vidieť, že hnev ulice nie je zaslepená emócia, ale jasný a zrozumiteľný odkaz.
„
Nechceli vidieť, že hnev ulice nie je zaslepená emócia, ale jasný a zrozumiteľný odkaz verejnosti: chceme zmenu politickej kultúry a nechceme žiť v korupciou prežranom štáte. Že väčšina chce krajinu, v ktorej politici rešpektujú ducha ústavy a nevytvárajú v systéme diery - pre svojich ľudí.
Andrej Kiska v snahe prinútiť vládu, aby nesimulovala zmenu, zašiel na ústavnú hranicu. Po jej prekročení by sa už nahlodávala myšlienka parlamentnej demokracie. Nemáme záruku, že nejaká politická medúza by práve túto škáru v budúcnosti nevyužila. A tak ďalší krok už Kiska urobiť nemôže.
Zjavne si v novej vláde (aj v jej tieni) kadekto myslí, že ak dosť dlho vydrží, veľká časť verejnosti vzdá svoje nároky na slušnosť v politike – tak, ako sa to už stalo v minulosti.
Lenže dúfajme, že tentoraz sa mýlia a že krajina sleduje každé ich rozhodnutie. I to, v čí prospech tie rozhodnutia robia.
