Autor je predsedom Centra liberálnych štúdií v Sofii a stálym členom IWM vo Viedni.
V roku 1813, takmer pred koncom svojej vlády, prezradil Napoleon Bonaparte rakúskemu ministrovi zahraničia, barónovi Metternichovi, tienistú stránku suveréna. „Moje panovanie neprežije deň, keď prestanem byť silným, a preto obávaným,“ povedal Napoleon. „Vaši panovníci, ktorí trón zdedili, si môžu dovoliť byť dvadsaťkrát porazení, a aj tak sa vždy vrátia do svojich metropol.“
Napoleon poznal možno najlepšie zo všetkých ťažkosti spojené s trvalým udržaním moci, hlavne ak sa človek nenarodil ako následník trónu. O mnoho rokov neskôr vyriešili tento problém demokratické inštitúcie, ktoré umožnili porazenému vodcovi vrátiť sa vďaka volebnej urne. Volebná demokracia jasne ukázala, že trón nie je vlastníctvom, že je len požičaný.
Duch demokracie sa však neobmedzoval iba na myšlienku, že vôľa ľudu sa vyjadruje slobodnými a spravodlivými voľbami. Idea, že vládcov by nemali podporovať, aby neúmerne preťahovali svoje funkčné obdobie a že ich moc musí byť vždy obmedzená, hrala kľúčovú úlohu aj v modernom ponímaní liberálnej demokracie.
No tento konsenzus, dosiahnutý za celé stáročia, je teraz spochybňovaný.
Politický trend z Číny
Dnes zo seba niektorí vodcovia najmocnejších štátov sveta aj demokracií, aj nedemokracií, robia moderných cisárov. Sústredia moc do svojich rúk a nijakovsky neplánujú vzdať sa funkcie za svojho života. Podľa ich názoru nezáleží na tom, či je krajina demokraciou alebo autokraciou; dôležitá je kvalita jej vodcu. A nachádzajú silnú podporu: v čase, keď nedôvera v politikov prekvitá, vidia mnohí siláckych vodcov lepších ako skorumpované politické zriadenie.
Nič nemôže byť lepším alebo výraznejším príkladom tohto trendu ako nedávne hlasovanie Čínskeho národného ľudového kongresu o zrušení obmedzení pre prezidentské funkčné obdobie. Nepreháňam, keď poviem, že tento krok signalizuje koniec hegemónie demokracie ako svetového politického ideálu.