Autor pôsobil ako riaditeľ Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI).
Možno tretí sektor niekde robí chybu, keď sa medzi ľuďmi darí nezmyslom a mýtom, aké vyslovila nová ministerka kultúry. Vydávať výročné správy a transparentne informovať o svojom financovaní nestačí, aj tak je to všetko pre verejnosť podozrivé.
Rozmýšľam, asi bude reálny problém v tom, že ľudia nerozumejú tomu, čo je to tretí sektor, ako funguje, čo je jeho cieľom, ako fungujú projekty a prečo ich niekto financuje. A netýka sa to iba generácie našich rodičov. Aj u mojich rovesníkov som sa stretol s otázkou typu "A prečo by to niekto mal financovať, akú má motiváciu?", prípadne s konštatovaním, že za to donor isto očakáva nejakú “protihodnotu“.
Kto ti dal na auto
Prečítajte si tiež: Laššáková sa absurdným útokom diskvalifikovala, tvrdia občianski a kultúrni aktivisti Nuž, za mojich viac ako desať rokov v treťom sektore, som sa ani raz nestretol, že by sme od donora dostali noty čo a ako máme robiť, prípadne ako a čo si máme myslieť. Mali sme peniaze od Ministerstva zahraničných vecí SR i Ministerstva vnútra SR, Nórov, Britov, Američanov, Holanďanov, slovenských i zahraničných firiem, nadácií domácich i zaoceánskych.
Nikto nikdy nám len tak nič nedaroval a na druhej strane ani nič nediktoval, ako máme robiť. Vlastnou hlavou sme vymýšľali projekty, o ktorých sme si mysleli, že budú mať dosah a zlepšia aspoň malý kúsok v našej krajine. Niekedy sme uspeli, občas sme zlyhali.
Dnes môžem povedať, že tretí sektor, ktorý poznám, isto nie je bohatý. Organizácie sú v rôznom finančnom zdraví, ale bohatú medzi nimi nepoznám. Problém tiež môže byť, že ľudia si mýlia tretí sektor s charitou a očakávajú, že ľudia v ňom profesionálne pôsobiaci nepracujú za normálnu mzdu, nemajú rodiny a hypotéky... A potom sú prekvapení, keď si niekto kúpi nové auto: “Veď pracuje v neziskovke, ako si to môže dovoliť?”.
Nuž, pravda je jednoduchá, ľudia dostávajú za svoju prácu plácu a nie je to nijako neobvyklé.
