Nie sme naivní. Vieme, že nás čaká veľa práce. Taká, ktorú už nemôžeme nechať na ďalšie generácie. Lebo boj o slušnosť a čestnosť v politike už ďalší odklad v tejto krajine neunesie.
Korupcia najviac miluje ľahostajnosť. Tú našu každodennú. A preto sa zľakli, lebo námestia zrazu vyvetrali zatuchnuté miestnosti, kde sa ich spôsob vládnutia rozmohol ako pleseň na vlhkej stene. A vďačnosť patrí každému jednému človeku, ktorý odvahou dodáva ďalším silu a svojím hlasom rozpúšťa tú ľahostajnosť.
Boja sa pozornosti. Oprávnených nárokov verejnosti. Všetci tí, čo si mysleli, že s podstatou politiky, ako ju za posledné desaťročia nastavili, sme sa raz a navždy zmierili. A slogan „na Slovensku je to tak“ pripísali do zlatého fondu národa.
Oni stále úplne neveria, že ak to minimum, čo teraz sľubujú – očista ministerstva vnútra, vyšetrenie vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice a všetkých káuz, na ktoré novinári roky neúnavne upozorňujú –, nedodržia, tie námestia sa opäť naplnia. A dostanú svoje výpovede.
A to bude stále len začiatok cesty. Keď budeme hľadať politikov, ktorí zvládnu demokraciu so všetkým, čo k nej patrí. Aj s jej duchom a hodnotami. Keď na úradoch, v školách, v nemocniciach ľudia budú dennodenne hovoriť nie ich mafiánskym praktikám: dosadeným straníckym kádrom, čo odborníkov odstrašia, korupcii, ktorá ich živí, a strachu, na ktorý sa spoliehajú.
Nadovšetko však práve ľahostajnosti. Lebo to naozaj nie je boj na tri týždne.
