Elisabeth Asbrink, 1947, preložila Simona Jánošková, Absynt 2018
Švédska spisovateľka a novinárka Elisabeth Asbrink sa vo svojom putovaní v historickom protismere popasovala s veľkou výzvou. Napísať chronológiu udalostí z jedného roka zvádza k encyklopedickému štýlu. Rokom tesne po skončení druhej svetovej vojny sa už intenzívne začali venovať vážení historici (napríklad Keith Lowe s dôrazom na Európu v Krutom kontinente). Povojnová koncentrácia pomsty a nádejí je s odstupom desaťročí stále fascinujúca.
Tomuto pokusu o „výročnú správu“ nemožno uprieť originalitu, odvahu a poctivosť. Autorka odvahu už osvedčila v knihe A vo Viedenskom lese stále stoja stromy. Ohroziť kult Ingvara Kamprada, zakladateľa IKEA, ktorý podporoval švédskych fašistov, nie je maličkosť.
Asbrinková sa nehrabala v archívoch a prameňoch preto, aby unavila čitateľa objemom informácií alebo moralizujúcim poúčaním. Dovoľuje príbehom z roka 1947, aby zazneli v ich vlastnom význame. Stávajú sa zaujímavejšími, keď stoja vedľa seba na časovej osi.
Autorka kníh o fašizme: Demokracia nie je sexi, ale je spravodlivá a bezpečná Čítajte Ukazujú protichodnosť dejín a ťažko pochopiteľnú súbežnosť úpadku i nových očakávaní. V tomto roku paradoxy dosiahli výnimočne vysokú intenzitu.
Bez hraníc a hanby
Jeden a pol roka po skončení vojny je málo na fyzickú i mentálnu rekonvalescenciu. Roku 1947 prirodzene dominovali dôsledky vojny. „Niečo medzi už-nie-je-vojna a mierom. Obrovský chaos.“ Mnohí sa nestihli zotaviť, lebo boli ešte „na ceste“. Vojna pohla národmi a hranicami. Zbúrala nielen domy a mestá, ale aj dovtedajšie istoty, inštitúcie a záruky.
Je šokujúce čítať o tom, ako rýchlo sa poniektorí otriasli a zatúžili sa vrátiť do starej hry. V prípade nacistov išlo, samozrejme, o pud sebazáchovy. Z najobyčajnejšej snahy „zašiť sa“ však postupne vyrástlo nové sebavedomie porazených.
