Najdivokejší mesiac v slovenskej politike zrejme zhatil splnenie sľubu Andreja Kisku, že zásadné vyjadrenie k svojej budúcnosti prednesie v marci.
Iste bude tolerovateľný odklad aj optikou novej nádeje, že azda zmení svoje údajné rozhodnutie.
Napriek nevyužitej príležitosti zadržiavať Pellegriniho nástup k moci (o ktorej píšeme na inom mieste), Andrej Kiska zvláda svoju funkciu lepšie, než sa ktokoľvek odvážil dúfať, keď nastupoval do úradu.

A nedá sa vymyslieť mohutnejší impulz na prehodnotenie (ak je čoho) názoru než tragédia Kuciaka a postupnosť ďalších dejov.
Nech už pole kandidátov spestrí hocikto, jasnejšieho favorita než Kisku voľby o rok mať nebudú. Bude až taký jasný, že vzhľadom na sentimenty rozvalu, marazmu a márnosti, kam voviedli krajinu vlády Fico I,II aj III, sa ešte jedna kandidatúra javí ako takmer morálny apel, príkaz.
Strata dvoch mladých životov je isteže nemeniteľná, ak by však popchla Kisku obetovať ešte raz päť rokov, nebude úplne nezmyselnou a zbytočnou.