Autorka je redaktorka Lidových novin
Súd sa konal v absolútnom utajení. Bez verejnosti a médií. Na lavici obžalovaných sedel človek, ktorý sa podieľal na vytvorení jedu novičok.
A asi to bol on, kto ho predal do nepovolaných rúk. Množstvo, ktoré by mohlo usmrtiť stovky ľudí, je dodnes nevedno kde a nevedno, kto ho môže použiť.
Bol koniec 90. rokov minulého storočia a len pár ľudí vtedy vedelo, že sú svedkami niečoho úplne mimoriadneho. Hlavne mimoriadneho fiaska.
Prípad telefónneho slúchadla
Písal sa rok 1995. Prvého augusta prišiel Ivan Kivelidi do svojej kancelárie v sídle Rosbiznisbanky na Mýtnej ulici v Moskve. Usadil sa v luxusnom kresle a pomyslel si, že ho čaká niekoľko stretnutí a nepríjemných telefonátov. Vlastnil banku, vydával časopisy, založil a riadil niekoľko veľkých firiem.
Jednému z najbohatších ľudí v krajine, majiteľovi vôbec prvého cadillacu v Moskve napadlo, či tých aktivít, politických sporov a hádok s obchodnými partnermi a ideologickými odporcami nemá príliš. A či do konca života stihne minúť nahonobené peniaze. Žeby predtucha?
Ako každý deň ho privítala jeho asistentka a sekretárka Zara Ismailovová. Mal ju rád. Bola spoľahlivá a robila skvelý čaj. Usmievala sa vždy, keď ju o niečo požiadal. Teda skoro stále.

Usmievala sa aj 1. augusta 1995, keď ešte rýchlo pred príchodom šéfa utierala v kancelárii prach. Potrpel si na čistotu a poriadok. Skvele rozprával vtipy a to zasa mala rada ona. V ten deň však nebol na zábavu čas.
Večer Kivelidiho odviezli do nemocnice prakticky v kóme. Štyridsaťšesťročný muž odchádzal lekárom pred očami. Už predtým mal problémy s obličkami a vysoký tlak. Žeby kolika? Alebo mŕtvica?