Autor je holandský spisovateľ a redaktor The New York Review of Books
Obhajovať právo občanov USA na kúpu poloautomatických zbraní alebo na nosenie skrytých zbraní sa podobá popieraniu akejkoľvek zodpovednosti ľudí za klimatické zmeny. Nejde tu o racionálne argumenty. Bez ohľadu na to, koľko školákov zastrelia alebo aké sú vedecké dôkazy účinkov emisií oxidu uhličitého, ľudia nezmenia presvedčenia, ktoré určujú ich totožnosť.
Z toho potom vyplýva, že čím viac liberálov z New Yorku či San Francisca – alebo dokonca aj z Houstonu – agituje za kontrolu predaja palných zbraní civilistom, tým urputnejšie budú bojovať zástancovia práva vlastniť smrtiace zbrane. Často to robia so zápalom hlboko veriacich, ktorí cítia, že niekto uráža ich Boha.
Keď sú zbrane kultúra
Kolektívne identity majú, pravdaže, svoju históriu. Druhý dodatok Ústavy USA, ktorý zaručuje právo držať a nosiť zbrane, prijali v roku 1791, keď sa občania rebelujúci proti britskému kráľovstvu nazdávali, že sa potrebujú chrániť – v prípade výzvy – proti štátnemu útlaku. Interpretácia tohto dodatku je vratká, ale pôvodná myšlienka bola, že občianska domobrana by mala byť vyzbrojená.
Pre mnohých Američanov, hlavne na vidieku a v južných štátoch, sa tento kolektívny nárok priblížil k akémusi Bohom udelenému individuálnemu právu. Demagógovia s veľkým úspechom podpichujú takýchto Američanov proti elitám z veľkomiest a pobrežia, ktoré ich údajne chcú o toto právo pripraviť.
Strach, ktorý demagógovia využívajú, má korene v čomsi hlbšom než len spoločná slabosť pre lov alebo pocit sebaobrany. Ide o to, ako ľudia vnímajú sami seba. Vezmite im zbrane a budú sa cítiť kultúrne a spoločensky zničení.
