Javier Solana bol vysokým zástupcom EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, generálnym tajomníkom NATO.
Ubehlo presne pätnásť rokov, odkedy sa začala jedna z najosudovejších epizód raného 21. storočia – vojna v Iraku. Po útokoch z 11. septembra 2001 napísali francúzske noviny Le Monde slávne vyhlásenie "Nous sommes tous Américains"(Všetci sme Američania) a dokonca predpovedali, že Rusko sa stane hlavným spojencom Ameriky.
No invázia prezidenta USA Georgea W. Busha do Iraku v marci 2003 rozbila túto vyhliadku na márne kúsky.
Teraz už vieme, že táto vojna, okrem toho, že spôsobila mnohé súčasné problémy na Blízkom východe, znamenala aj začiatok konca hegemónie Ameriky po studenej vojne. Vieme aj to, že hoci ju vydávali za súčasť „vojny proti terorizmu“, základy pre inváziu boli položené dávno pred 11. septembrom.
Misia splnená
Už v januári 1998 poslal neokonzervatívny Projekt za nové americké storočie (Project for a New American Century, PNAC) list vtedajšiemu prezidentovi Billovi Clintonovi, ktorým ho žiadal o zosadenie Saddáma Husajna. A keď George Bush v roku 2000 vyhral prezidentské voľby, vyhlásil Irak za jednu zo svojich dvoch popredných bezpečnostných priorít.
Nie náhodou bolo súčasťou Bushovej vlády desať z celkovo 25 signatárov stanov PNAC vrátane Dicka Cheneyho ako viceprezidenta a Donalda Rumsfelda ako ministra obrany.
Už onedlho sa Bushova administratíva prejavila ako priam posadnutá propagovaním myšlienky, že Irak má zbrane hromadného ničenia, napriek tomu, že chýbali akékoľvek presvedčivé dôkazy. V septembri 2002 dostal Rumsfeld momentálne už odtajnenú správu výzvednej služby, podľa ktorej „nevieme vôbec presne, čo všetko vlastne nevieme“ o „stave programov ZHN“ v Iraku. To však nezavážilo.
