Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je lekárka a spisovateľka
Keď som bola raz taká chorá, že som nevládala ani oči držať otvorené, ani rozprávať, moja staršia dcéra si spontánne doniesla ku mne stoličku a začala mi potichu čítať z knižky.
Moment, ktorý som si schovala medzi najvzácnejšie spomienky, hoci si už poriadne nepamätám, o čom knižka bola. Napokon, knihy nie sú dôležité samy osebe. Sú dôležité práve preto, ako nás rôznymi spôsobmi spajajú s inými. Alebo so sebou samými.
Často sledujem, čo čítajú ľudia v nemocnici – tam, kde sa im svet a život z rôznych dôvodov zastaví. Na onkológii som tak raz videla umierajúceho pána čítať knihu o slovenskej mafii, mladého muža so zápalom pľúc zase Šlabikár šťastia. Občas čaro nechceného položí čerstvej mamičke na stolík román s názvom Zbytočný život a stará pani mi nechce prezradiť, o čom je starožitná knižka, ktorú si starostlivo uložila do šuplíka.
Na väčšine oddelení už dnes nie sú knižnice, prečítate si len to, čo si donesiete. Alebo ak máte šťastie a ste dieťa, prídu vám čítať dobrovoľníci, či herci z divadla. Aspoň teraz. Je predsa ešte stále marec – mesiac knihy.
