Autor je umelec a publicista
Udalosti posledných dní a týždňov nás naučili mnohému. Napríklad lepšie porozumieť významu emócií v politike a verejnom živote. Boli to emócie, pocity smútku, strachu, hnevu či sklamania, ktoré posúvali v posledných týždňoch spoločnosť ďalej, a to aj v situáciách, keď chladné rácio našepkávalo, že už niet priestoru kam sa pohnúť. A sú to práve emócie a s nimi spojený nový životný pocit, ktoré, zdá sa, mnohí politici a verejne činné osoby nechápu.
Napríklad Robert Fico, keď nechápavo poukazoval na zmenu rétoriky prezidenta Kisku, ktorý iba pár dní pred vraždou Jana a Martiny hovoril o Slovensku ako úspešnom príbehu. Bývalý premiér nepochopil, že tou vraždou sa zmenilo všetko, pretože sme sa zmenili my samotní. V okamihu, keď sme sa zmenili my, zmenil sa náš pohľad na spoločnosť a v našich očiach aj celé Slovensko.
Áno, aj pred vraždou Jána a Martiny sme chápali, že korupcia nás stojí ľudské životy, už v roku 2017 Transparency International Slovensko odhadla, že za objem peňazí, ktoré ročne strácamepree korupciu, by sa dalo postaviť 30 nemocníc. Ale až silné emócie, ktoré vyvolala vražda mladého novinára a jeho snúbenice nám pomohli striasť dlhoročné nánosy skepsy, rezignácie, presvedčenia, že aj tak nič nezmeníme.
