Autor je bývalý belgický premiér, je predsedom Aliancie liberálov a demokratov za Európu (ALDE) v Európskom parlamente.
Presne 29. marca to bol rok, čo britská premiérka Theresa Mayová uplatnila článok 50 Lisabonskej zmluvy, čím spustila formálny dvojročný zákonný proces, ktorým Veľká Británia odíde z Európskej únie.
Po prvom roku je spravodlivé povedať, že rokovania o brexite mali lepšie aj horšie chvíle. Treba však pozitívne poznamenať, že v ostatných týždňoch došlo k značnému pokroku.
Po prvé sa teraz blíži k záveru návrh zmluvy o odchode medzi Veľkou Britániou a EÚ, hoci obe strany dávajú jasne najavo, že až do definitívneho uzavretia nič nie je definitívne. Po úplnom uzavretí táto zmluva stanoví práva a povinnosti oboch strán v celom rade záležitostí vrátane „brexitového účtu“ – to jest nesplatených podlžností Spojeného kráľovstva z čias členstva v Únii –, ako aj práva občanov EÚ žijúcich v Británii a opačne.
Prechodné obdobie do roku 2020
Britskí a únoví vyjednávači sa tiež dohodli na 21-mesačnom prechodnom období, od 29. marca 2019 do 31. decembra 2020, počas ktorého Veľká Británia prakticky zostane členským štátom EÚ, hoci bez zastúpenia v Európskom parlamente alebo ďalších rozhodovacích orgánoch Únie.
Hlavnou otázkou, ktorú treba vyriešiť – a ktorá bude viesť v diskusiách v nadchádzajúcich mesiacoch –, je hranica medzi Severným Írskom a Írskou republikou, ktorá zostáva v EÚ. Aby sa konečná zmluva o brexite vyhla založeniu tzv. tvrdej hranice – čiže návratu k colníkom a pohraničníkom na všetkých hraničných priechodoch – bude musieť obsahovať právne a politické záväzky na oboch stranách.
