Napísať dnes čokoľvek o Pavlovi Paškovi je riskantná disciplína. Vo všeobecnosti platí, že keď zomrie človek a nemáte na jazyku slovo pochvaly či účasti, najlepšie urobíte, keď ho necháte za zubami.
Na druhej strane v prípade dlhoročného exponovaného a polarizujúceho politika takmer štátostrany sú azda mantinely o čosi širšie.

Priateľom a rodine iste patrí sústrasť, pre nich bol Paška predovšetkým súkromnou osobou, pre nás ostatných to však bol najmä absolvent marxistickej filozofie s paternalizujúcim slovníkom a podnikateľskými ambíciami v zdravotníckom biznise. Pravdaže, uvedomujeme si, že v takejto chvíli sa má zachovať najmä pieta, no do úst sa derie všeličo iné. Práve rozpaky auditória, čo vlastne povedať, asi najlepšie ilustrujú, kto to bol Pavol Paška.