Ahoj, Peťo.
Nájdi si na mňa čas, písať môžem len raz za mesiac, zúfalo Ťa prosím, konečne ma cháp. Som tu sám, sťa scvrknutý prostredník, okolo mňa nič, za oknom tma, na betónovom strope sliepňavá lampa, predo mnou na holom stole jedna chladná A štvorka, a tak mi teda dovoľ, nech Ti požičaným perom na ňu vylejem svoj bôľ.
Bola totiž na mne spáchaná krivda. Vôbec to nebolo tak, ako sa na mňa z námestí valilo, vraj je tu konečne naša nefalšovaná Slovenská jar... Vraj dosť bolo talianskej opery!
Demonštrácie na dennom poriadku, vraj dole s Aidou, Nabuccom, Rigolettom! Taliansky verizmus? Načo! Máme svoj. Slovenský! Nefalšovaný a pravdivý! Bel canto? Veď to sa už nedá počúvať! Zrušme Triptich! Sedliacku česť a Komediantov! Vraj všetko sú to len tituly o mafiánoch.
Po týždňoch protestov vyplávali na povrch prvé tri mená. Mascagni, Leoncavallo a ja, no a potom sa to už sunulo. Vraj sme sa dosť nažrali z nejakých fondov, len sme sa vozili na krvavočervených lamborginoch a ten zavraždený investigatívec, čo nás vymákol, mal údajne pravdu.
Pozor! Ale ja tých dvoch skladateľov osobne nepoznám, ktorýkoľvek z nich mi môže byť ukradnutý, ja som predsa nikomu nič neskrivil, to nie ja, to oni!
Nemal som dôvod. Doteraz som prepoctivo lopotil, zakotvil som v zašivárni Východu a vieš, ako ma tamojší žrali? Spieval som im zlatými hlasivkami recitatívy, arióza, árie tak, ako mi pípeť narástol, a ich ozvenou som živil celé hladové doliny.
Ale tu Ti miestoprísažne vravím, tá ulica ma nasrdila. Prečo tam na mňa ziapali! Predsa po mojej prvoradej rodine bol pre mňa vždy druhoradý divák! Hej, sem-tam rýchla jazda v krvavočervenom búraku, aj v kukurici som sa vyvaľoval ako mangalica. Ale vie niekto z krikľúňov, čo je krásny spev?
Únava! Stres! Kto chce poctivo žiť, ako si vyžaduje doba, musí na umení jednoducho robiť.
