Autor je analytikom think-tanku STRATPOL - Inštitút strategických politík
Pre mladého človeka, ženu či muža vo veku, povedzme, dvadsaťpäť rokov, je užitočné dozrieť v poznaní svojej identity. Hoc sa nedá predpokladať, že ide o akési nemenné a konečné poznanie seba samého, vedieť, kým som, dáva jednotlivcovi predpoklad lepšie zacieliť úsilie, neplytvať silami a dobre sledovať svoju cestičku životom. Obdobný vzťah azda nájdeme aj pri vyšších spoločenských celkoch, a preto hádam nie je celkom neužitočné pýtať sa, aký sme národ. Aký je národ slovenský?
Čitateľ odpustí, že nezačnem svoje úvahy pri národných buditeľoch romantického 19. storočia. Nečiním tak preto, že by ich rola v dejinách národa bola zanedbateľná. Avšak nevidím dôvody pýtať sa Štúra či Vajanského na Slovákov a Slovenky roku 2018. Opačne sa pýtať však už zmysel má. Národ, aby bol národom, má okrem iného spoločné dejiny a mýty a kto iný ako práve štúrovci môže stáť najvyššie v panteóne slovenského nacionalizmu.
Roľníci aj chirurgovia
Prvýkrát sa na mape sveta objavujeme v roku 1918 ako Československo. Z politickej nevyhnutnosti a potrieb čias ako jeden národ československý. V rámci možností skutočná výhra a krok vpred. Tu kdesi začíname dobiehať ďalšiu dôležitú métu národa, a to takzvanú plnú sociálnu skladbu. Inak povedané národ potrebuje mať aj roľníkov, aj chirurgov.
S tým ruka v ruke ide emancipácia hospodárska, teda učiť sa vlastniť a spravovať. Už len to by nám malo byť dostatočným dôvodom sláviť ako štátny sviatok vznik Československej republiky.
S nemeckými uniformami
Utilitárnym spojením s Prahou však neboli ambície časti slovenských elít uspokojené. Politický boj za autonómiu a vyrovnanie centristických pomerov v Prvej republike netreba zavrhnúť ako samoúčelné hejslováctvo. Zavrhnúť však treba oslavovanie slovenského štátu. Slováci konečne vládli Slovákom a Slovensku.