Všimli sme si, že Orbánovmu politickému kmeňu sa v týchto končinách Európy darí aj preto, že svojim voličom hovorí o nich samotných pekné veci. Volič, ktorý dlho počúval, že sa musí zmeniť, dotiahnuť, zapracovať na sebe, totiž rád prijme kyticu komplimentov.
Klasickí populisti tvrdia, že ľud má vždy pravdu – a seba, samozrejme, chápu ako hovorcu tohto ľudu. Nacionalisti ešte dodávajú, že tento konkrétny ľud čnie nad ostatnými a ak sa to aj nezdá, to preto, že mu druhí clonia a neprajú, stačí mu viac miesta urobiť a vyženie do výšok aj zakvitne.
Orbán ponúka aj tretí rozmer. Hovorí, že ním vedený ľud je dokonca predobrazom pre iných, že volič Fideszu je aj novým Európanom. Pamätáte, keď rečnil, že nie Západ nám bude vzorom, ale to my mu ukazujeme cestu?
Na to prišiel tak, že otočil rovnicu, v ktorej postsocialistický človek je nedokonalým Európanom: musí sa podučiť občianskym cnostiam, lepšie zvnútorniť demokratické princípy, dožadovať sa kvalitnejších politikov a driapať sa po všelijakých rebríčkoch medzi najvyspelejšie štáty.
