Autorka je sociologička, pôsobí v IVO
Marek Švehla, Magor a jeho doba, Torst 2017.
Novinár a reportér Marek Švehla z týždenníka Respekt napísal nebývalú kroniku o živote veľkej osobnosti českého kultúrneho života druhej polovice 20. storočia – charizmatickom Ivanovi Martinovi Jirousovi, zvanom aj Magor. Vyše 500-stranová kniha je však aj o dobe, v ktorej legendárny Magor žil, ktorú ovplyvnil a ktorá brutálne vstupovala do jeho života.
Kniha je napísaná so zmyslom pre detail i veľkú plochu, ponúka suché fakty aj čítavé ľudské príbehy. Autor je osobný až intímny, píše s pokorou nezúčastneného pozorovateľa, obdivovateľa, ktorý však drží správny odstup.
Napriek tomu – správa o Magarovi a jeho ére sa číta ako napínavá detektívka.
Z pohľadu sociologickej metodológie (lebo aj tak sa dá kniha nazerať) ide o sprostredkovanú oral history, malé dejiny na pozadí veľkých dejín, ktorá predstavuje najmä zápas totalitného režimu o elimináciu všetkého, v čom zacítil ohrozenie svojho monopolu moci.
Zlaté šesťdesiate
Ivan Jirous sa narodil v Humpolci a napriek tomu, že je to malé mestečko, až po maturitu mu poskytovalo dostatok intelektuálnej potravy a podnetov – aj napriek tomu, že jeho apetít po knižkách i umení bol nesmierny. Po maturite študoval dejiny umenia na Karlovej univerzite.
Najskôr si ale musel odpracovať rok „vo výrobe“, aby ako dieťa živnostníkov očistil svoj nevhodný kádrový profil.
Ivan nasával Prahu so všetkým, čo mu vedela v raných 60. rokoch ponúknuť. Štúdium zaberalo čoraz menej času, o to viac sa zúčastňoval na živote pražskej intelektuálno- umeleckej smotánky, ktorá s nádejou kráčala v ústrety liberalizácii pomerov.
Zároveň, prispieval do avantgardného časopisu Výtvarná práce. V tých rokoch stretol aj manželku Věru, kolegyňu z vysokej, spoločne prežívali fascináciu všetkým novým, revolučným, čo sa vtedy valilo z domácej i zahraničnej umeleckej scény. A hoci už vtedy polícia prísne trestala nosenie dlhých vlasov, Ivan nosil vlasy nakrátko ostrihané.
Zásadnou iniciáciou jeho ďalšieho pôsobenia bolo zoznámenie sa s kapelou Primitives Group. Hudba sa stala novou doménou jeho záujmu a psychedelický sound začal spájať so silnou výtvarnou performantívnou zložkou.
K Pražskej jari mal Jirous postoj, ktorý sa medzi vtedajšou kultúrnou elitou veľmi nenosil - nechcel mať nič spoločné s reformou komunistickej strany.
Podľa neho, kým monopol komunistov ako prapôvod zla nie je odstránený, nie je o čo stáť. Po auguste sa veľmi kriticky vyjadroval na adresu tých, ktorí sa rozhodli republiku opustiť. V dôsledku emigrácií de facto zanikli aj primitives, ale to už na scénu prichádzali Plastic People of the Universe.
Normalizácia ante portas
V tieni nadchádzajúcej normalizácie začína Jirous intenzívnu a osudovú spoluprácu s plastikmi.
Odmieta brať na vedomie signály zužovania priestoru pre nezávislú kultúru a horúčkovito prichádza s ďalšími a ďalšími umeleckými i organizačnými nápadmi. Novú situácie glosuje nasledovne: „Národ možná na kolenou je, ale my ne.“
