Po siedmich rokoch bojov, 500-tisíc mŕtvych a miliónoch utečencov je ďalšia eskalácia sýrskej vojny doslova na neuverenie. Nové bomby, plyny a obete sú najdrastickejšou formou legitimizáciou názorov, že porážka Islamského štátu ešte nič nerieši, keďže nemenší problém je Asad a jeho neľudský režim.
Nie je jasné, či sa tešiť, alebo ľutovať, že do najbrutálnejšieho konfliktu súčasnosti vstúpila americká hrozba „pomstiť“ obete z Dúmy. Na strane jednej to, že Kremeľ si s Teheránom a Ankarou delili sféry vplyvu bez USA, sa prieči globálnemu „Pax Americana“. Návrat USA do Sýrie zrejme garantuje, že záujmy Západu budú v regióne opäť rešpektované.
Na strane druhej aj obmedzená zrážka mocností, nieto ešte tretia svetová (?!!), fakt nikomu nechýba. Sú to vysoko nepravdepodobné scenáre, ktoré však zreálňuje, že naposledy „na dostrel“ boli USA s CCCP za kubánskej krízy.
