Otázka okrúhleho stola politických strán je dnes živou témou. Nielen preto, že premiér, prezident, SDĽ a aj zvyšok opozície sa usilujú o zvolanie okrúhleho stola. Slovensko, jednoducho. potrebuje zmierenie, pretože inak sa nevyhne vážnemu vnútornému konfliktu. Práve zmierenie by malo byť cieľom a výsledkom rokovania za okrúhlym stolom. A tak sa z pôvodne politického problému stáva aj problém morálny, čím sa už aj tak komplikovaná situácia ešte viac sťažuje.
Každý politik, ktorému aspoň trochu nie je ukradnutý verejný záujem, nesmie odmietať zmierenie. Odmietnuť rokovať s politickým oponentom znamená znemožnenie zmierenia a pokračovanie cesty konfliktov. Na druhej strane nie je však prijateľné, aby sa rozhovory za okrúhlym stolom stali tribúnou pre demagógov a platformou pre podvodníkov, ktorí chcú rokovaniami získať stratenú legitimitu.
Nedá sa vyčítať predstaviteľom SDĽ, že prijali pozvanie Vladimíra Mečiara na rokovanie, a zároveň sa nedá zazlievať ostatným opozičným stranám ich neochota sadnúť si s premiérom za okrúhly stôl bez toho, aby predtým urobil niektoré dávno požadované ústretové kroky - nazývané aj demokratizačnými zmenami. SDĽ aj zvyšok opozície dobre vedia, že Mečiar ešte nikdy nezvolával rokovanie vo verejnom záujme. Vždy išlo iba o jeho potrebu prezentovať spoločenskú realitu tak, ako to vyhovovalo jeho politickým zámerom. Vladimír Mečiar ešte neurobil nič, čo by nás oprávňovalo nazdávať sa, že práve teraz to bude inak. Jeho koaličná parlamentná väčšina totiž opäť nezaradila do programu schôdze NR SR demokratizačné zmeny a z jej radov znova zazneli hlasy, že do výborov na kontrolu SIS a Vojenského spravodajstva opozícia bude musieť navrhnúť kandidátov vyhovujúcich koalícii. Podpredseda HZDS Arpád Matejka k tomu navyše dodal, že za demokratizačné zmeny sa nedajú považovať riešenia káuz Remiáš, Gaulieder a Kováč ml.
