Autor bol ministrom financií SR, pôsobí ako poradca ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana
Pred časom som tu písal o tom, že Slovensko patrí medzi relatívne úspešné postkomunistické krajiny, ale že tento úspech sme dosiahli napriek a nie vďaka Ficovým vládam. Ilustroval som to postavením Slovenska v rôznych medzinárodných rebríčkoch. Dnes sa na túto tému pozrieme podrobnejšie a rozoberieme si ju aj na základe niektorých zaujímavých čísiel.
Takže najskôr k tej úspešnosti. Asi najkomplexnejším ekonomickým indikátorom úspešnosti krajín je to, ako rýchlo sa v ekonomickej úrovni (HDP na obyvateľa) približujú priemeru EÚ.
Hovorí sa tomu aj konvergenčný progres. Medzi rokmi 2003 (keď sa pripravili reformy druhej Dzurindovej vlády) a rokom 2016 dosiahli najvyšší konvergenčný progres tri baltské krajiny, Poľsko a Slovensko.
V priemere to bolo za túto skupinu krajín 22,8 percenta (Slovensko a Poľsko dosiahlo 21 percent), kým v Maďarsku to bolo len šesť percent a v Slovinsku dokonca nula. V Česku to bolo 12 percent, v Chorvátsku šesť a Srbsku osem percent.
Ukazuje sa, že konvergenčný pokrok je daný troma hlavnými faktormi – východiskovou úrovňou (z nižšej úrovne sa rastie ľahšie), reformami a integráciou do EÚ.
Pozrime sa teraz bližšie na to, čo nám ako krajine tento úspech priniesol, ako sme jeho ovocie využili a či vytvárame predpoklady na to, aby sme boli úspešní aj v budúcnosti.
Viac súkromníkom a deťom
Budeme porovnávať dve obdobia – roky 2000 až 2006 (šesť rokov Dzurindových vlád bez prvých dvoch, keď sa riešili najväčšie deformácie a dôsledky Mečiarovej éry) a roky 2006 až 2016 (Ficova éra s krátkym obdobím Radičovej vlády).
