Autorka je právnička, pôsobí v Progresívnom Slovensku
Pondelkový rozsudok Špecializovaného trestného súdu nad poslancom Milanom Mazurekom síce nijak neotriasol slovenskou verejnosťou, no mnohých z tých, ktorí prípad sledovali, predsa len zaskočil.
Niektorí mu vyčítajú, že udelený peňažný trest päťtisíc eur je príliš banálnym trestom pre niekoho, kto je prominentnou osobou extrémistickej scény, iných znervóznil tým, že „súd chce šikanovať slušných ľudí a nasadzovať im na ústa náhubok“.
Vzhľadom na to, že v prípade Milana Mazureka nejde o ojedinelý prípad hanlivých výrokov vo vzťahu k etnickým či náboženským skupinám, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že aj jeho prispením sa stali takéto prejavy akceptovanou súčasťou politického zápasu o voliča, je vymeraný trest naozaj banálny.
Na druhej strane, samotný odsudzujúci verdikt priniesol dôležitý a dlho očakávaný odkaz pre extrémistickú scénu. Štát totiž prvýkrát od rozpustenia strany Slovenská pospolitosť využil právne nástroje na to, aby aj prominentným extrémistom dôsledne pripomenul, že z porušovania trestného zákona si nikto nemôže robiť politickú kampaň. A že prejavy, ktoré príkro ponižujú ostatných a prekračujú trestné rámce, nebude tolerovať ako súčasť štandardnej diskusie.
Potvrdil tým deliacu čiaru medzi slobodou slova a jej zneužívaním na protiprávne katalyzovanie nenávisti.
Posun od Mišúna
Ak sa nám predsa len zdá, že proces s Mazurekom demonštroval neúspech slovenskej justície, pripomeňme si, ako sa skončilo trestné podanie proti Mariánovi Mišúnovi, ktorý bol vo svojom prejave voči Rómom ešte radikálnejší (vyjadril sa o nich ako „o brutálne sa rozmnožujúcich asociálnych cigánskych parazitoch“).
Vyšetrovateľ odmietol prijať trestné oznámenie a výrok zhodnotil ako právne v poriadku. Rozhodnutie odôvodnili tým, že keď nahliadol do slovníka slovenského jazyka, vyvstala mu pochybnosť, či páchateľ svojím výrokom skutočne hovoril o Rómoch, alebo použil výraz „cigán“ na označenie klamárov.
