Zima našej nespokojnosti

Autorka je sociologička, pôsobí v Inštitúte pre verejné otázky

V uplynulých týždňoch sa stali udalosti, ktoré sme si ešte nedávno vôbec nedokázali predstaviť. Úkladná vražda dvoch mladých ľudí postavila občiansku spoločnosť na nohy. Opakovane sa konali demonštrácie s účasťou porovnateľnou s Novembrom 1989, a nielen v hlavnom meste, ale aj v desiatkach ďalších miest, a nielen na Slovensku, ale i v zahraničných metropolách, kde žijú ľudia zo Slovenska, čo je dnes prakticky celý svet.

Ďalší vývoj občianskej mobilizácie a politického vývoja sa nedá odhadnúť. Už dnes však vieme, že hrdinami zimy našej nespokojnosti boli najmä mladí ľudia.

Mladá generácia nastupuje na scénu

Voľbami 2016 vstúpila do verejného priestoru nová voličská generácia, ktorá už nezažila bývalý režim, ale ani komplikovaný vývoj v 90. rokoch. Uviedla sa dosť nesympaticky – najmä nadpriemernou podporou extrémnej pravice. Iste, nie celá, ale 23 percent hlasov prvovoličov pre Kotlebu nám mnohým vyrazilo dych a nostalgicky sme si spomenuli na časy protimečiarovského odboja, keď účasť mladých voličov bola riešením.

Volebná účasť mladých, ktorú sme vzývali ako pozitívum bez podmienky, sa zmenila na problém.

Mnoho energie sa minulo na snahu pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Čo sa deje s mladou generáciou, ktorá si nenesie zažitý étos žiadneho pozitívneho vzopätia, iba skúsenosť s pragmatickým, prospechárskym, nevizionárskym výkonom moci. Naše oprávnené zdesenie z nárastu extrémizmu sa pretavilo do desiatok osvetových akcií – krížom cez Zabudnuté Slovensko, ktoré je našou Spoločnou krajinou.

Pre úplnosť treba ešte spomenúť protikorupčné protesty „Gorila“ z obdobia pred voľbami 2012 , na ktorých sa tiež podieľali mladí. Nepriniesli však žiadnu zmysluplnú satisfakciu, skôr pocit znechutenia a neúčinnosti.

Dvojnásobná vražda a všetko, čo nasledovalo, však riadne zatriaslo spoločnosťou. Zatracovaná „selfie generácia” sa chopila svojej generačnej príležitosti. Prestala vnímať veci verejné ako záležitosť niekoho iného a nečakaná ráznosť ich hlasu prekvapila celú spoločnosť.

Vrchovatá miera nespokojnosti

Slovenská spoločnosť bola už roky prelezená prevažujúcou nespokojnosťou tým, ako veci verejné fungujú. Minulý rok si dve tretiny slovenskej verejnosti mysleli, že krajina sa uberá nesprávnym smerom (IVO, 2017), čo bol najvyšší podiel takto kritických postojov i v rámci V4. A to aj napriek sebauspokojúcemu pocitu časti analytikov, že veď “u nás sme na tom lepšie”.

Zvyčajne má nespokojnosť so smerovaním krajiny “chlebový základ”: premieta sa do nej najmä ekonomická a sociálna nespokojnosť, či už postavená na objektívnych dôvodoch, alebo vyplývajúca „len“ zo subjektívnej definície situácie. Ako však ďalej špecifikuje výskum IVO Posilňovanie občianstva v krajinách V4, táto poučka tentoraz neplatí - priemerná nespokojnosť s politickou situáciou je dokonca o niečo vyššia ako s ekonomickou.

Nespokojnosť prevládala aj pri hodnotení fungovania demokracie. Verejnosť kvalitu demokracie vníma najmä ako kvalitu vládnutia, nespochybňuje pritom norma­tívnu predstavu o demokracii ako takej. Aj známy Fareed Zakaria hovorí, že „mať demokraciu, znamená mať dobrú vládu“. A to vôbec nebol prípad Slovenska. A opäť – nie sociálne otázky, ale korupcia, zneužívanie verejných funkcií, nerovnosť, arogancia a neresponzívnosť politickej triedy sýtili nespokojnosť.

Problémom však bolo, že pripravenosť zdvihnúť hlas, alebo aj zdvíhnuť seba a ísť na námestie, sa dostávala do akéhosi bludného kruhu. S rastúcou nespokojnosťou a presvedčením, že aj tak sa nič nedá zmeniť, rástol pocit odcudzenia a občianskej bezmocnosti, čo spôsobilo pokles záujmu o politiku a presvedčenia o zmysluplnosti občianskych aktivít.

Politická efektivita má dve dimenzie - vnútorná vyjadruje presvedčenie jednotlivca, že disponuje nástrojmi vplyvu na veci verejné a vonkajšia, že politická moc na takéto akcie reaguje. Keď politická efektivita nefunguje, dochádza k politickému odcudzeniu. V duchu terminológie amerického ekonóma a politológa A. O. Hirschmana môžeme potom hovoriť o prevahe „exit stratégií“ nad stratégiami „voice“, čo znamená deklarovanú nespokojnosť, ale behaviorálny pokoj. Toto bola ešte nedávno diagnóza slovenskej spoločnosti, ktorou však prebehla iskra.

Čo bude ďalej?

Hrdinami občianskych pochodov 2018 sú mladí ľudia. Treba však zdôrazniť, že oni sa už vlani vymanili z pasce apatie, prelomili bludný kruh politického odcudzenia a zorganizovali tri veľké protikorupčné pochody. Vyslali tým jasnú správu – chceme žiť v inej krajine, bez korupcie a zlodejstva na najvyšších poschodiach politiky. Lenže tieto aktivity „neinfikovali“ celú spoločnosť a politici si dovolili ich bagatelizovať a de facto odignorovať.

Výskumy zamerané na mladých ľudí ukazujú, že práve korupcia je to, čo mladým prekáža najviac. Pod týmto zaužívaným, ale nie veľmi presne vystihujúcim pojmom chápu predovšetkým zneužívanie verejných funkcií na presmerovanie výhod pre „svojich“ ľudí, predražené zákazky, provízie, oligarchizáciu spoločnosti, voči niektorým slepú justíciu.

Udalosti uplynulých týždňov sú ten povestný „game changer“. V časti spoločnosti zavládol pocit, že veci sa už jednoducho nemôžu vrátiť do starých koľají. Hlas optimistu hovorí, že občianska kontrola a vyburcovaná investigatívna angažovanosť novinárov sa premení na trvalého „strážneho psa“ demokracie, ktorý bude kontrolovať a držať na uzde politickú moc a dá o sebe vedieť nielen v deň volieb.

Hlas skeptika však upozorňuje, že intenzita zážitku môže byť nepriamo úmerná dlhodobejšej udržateľnosti mobilizácie a občianskej ostražitosti. Akási paralela k internetovému svetu, v ktorom je nekonečné množstvo podnetov, ale každý trvá iba chvíľu.

Ktorý hlas nakoniec bude správnou predpoveďou a či sa „zima našej nespokojnosti“ zmení na trvalejšiu zmenu politickej kultúry, závisí nakoniec len na nás, od občianskej spoločnosti.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.