Autorka je profesorkou medzinárodných vzťahov na newyorskej The New School a členkou Svetového politického inštitútu.
Na začiatku svojho prezidentovania po roku 2000 bol Vladimír Putin prozápadným ostrovčekom v mori protizápadnej ruskej elity. Ako som vtedy napísala, jeho túžba „ukotviť Rusko pevne k Západu“ bola v príkrom kontraste s tradičným ponímaním bezpečnosti jeho vlasti. Po (nedávnych - pozn.red.) prezidentských voľbách, v ktorých Putin utužil svoju víziu Ruska ako vojenskej bašty, je už jasné, že teraz je jeho ostrovčekom nacionalizmus – a ostane ním, kým bude vládnuť v Kremli.
Nebezpečenstvo, aké to predstavuje, je do očí bijúce. Po osemnástich rokoch pri moci Putin teraz zašiel ešte ďalej ako jeho sovietski predchodcovia v častých narážkach na možný jadrový konflikt so Západom. Zdá sa, že táto agresívna rétorika mu poslúžila pri voľbách, ktorých výsledky mu v zásade dávajú voľnú ruku na štvrté funkčné obdobie.
Keď som odchádzala k voľbám, moja neter Máša, prváčka na vysokej škole, podotkla: „Putin je jediný vodca, akého som kedy poznala.“ Z toho som mala zimomriavky. Keď som ja bola prváčka na vysokej v Moskve, poznala som len Leonida Brežneva, a čo z toho vyplývalo pre budúcnosť, mi pripadalo desivé.
Putin už prekonal Brežneva v dĺžke funkčných období a je iba druhý, po Josipovi Stalinovi, ktorý vládol skoro tri desaťročia.
Zdanie výberu, atmosféra krízy
Putin vyhral rekordným pomerom 76 percent hlasov – čo znamená, že ho zvolilo vyše 56 miliónov Rusov: tiež nový rekord. A prítomnosť ďalších kandidátov dodala jeho víťazstvu zdanie legitimity. K jeho „oponentom” patril Pavel Grudinin za Komunistickú stranu, Vladimír Žirinovský za Liberálno-demokratickú stranu, celebrita, čo prerástla v novinárku – Xenia Sobčaková (Donald Trump ruskej politiky) a Grigorij Javlinský, ktorý kandiduje na prezidenta od čias Michaila Gorbačova.