Odkedy má výraz Veľký Slavkov trvalé miesto v zlatom fonde slovenskej „škandálografie“, je známe, že obchodovanie s informáciami o reštitučných nárokoch patrí medzi klasické spôsoby tvorby súkromného profitu z držby verejných funkcií.
Aj viac než desať rokov, čo od Slavkova ubehli, však bolo málo na poučenie a nato, aby sa vyvodili dôsledky.

Príbeh zo Špačiniec akoby vypadol z oka tomu od Slavkova. A vlastnú verziu by vedeli prerozprávať tisícky seniorov, od ktorých skúpili pozemky pod trhové ceny sprostredkovatelia s väzbami na úradníkov aj na politické strany či orgány miest a obcí, odkiaľ mali informácie, z ktorej ornej pôdy sa raz – o rok, dva či desať – stane stavebný pozemok.
Keď Fico zvolával za Slavkov na HZDS hromy blesky, mal možnosť prestavať pravidlá a procesy stransparentniť. Prečo to asi neurobil?