Autorka je redaktorkou Lidových novin
Sú to poslední poctiví kočovníci v Európe. Jedni z posledných na planéte. V zime sú odrezaní od zvyšku sveta, v lete sa stávajú turistickou atrakciou.
Snaha zachrániť ich ako svojbytný etnos, uchovať ich kultúru a zvyky, možno paradoxne povedie k tomu, že sa rozplynú v nezadržateľnej globalizácii a zostane po nich len pár vlnených ponožiek a ručne viazaných kobercov. Gruzínski Tušovia sú skrátka na vymretie.
Dmitri Arindauli je večne rozosmiaty chlapík. Pyšne mi ukazuje svoje kráľovstvo. Ženy, sediace v rohu dvora, rozhorčene pištia, keď na ne namierim objektív fotoaparátu. Prstami, stvrdnutými večnou prácou s drsnou vlnou, čistia chuchvalce od ovčích bobkov.
„Čoskoro budú len pozerať, ako to za ne robí stroj," Dmitri ma ťahá do úplne novej unifikovanej haly, v ktorej stojí niečo podobné stroju času či zárodku vesmírnej lode.
„Kúpil som to od chlapíkov, ktorí si to priviezli z Turecka, že tu urobia obrovský biznis, ale nedokázali to zostaviť a nakoniec sa tak pohádali, že sa rozišli a stroj mi za pár drobných predali,“ chváli sa výhodným obchodom.
On monštrum opravil, natrel, dal do kopy, od českej charity získal minigrant, aby nad ním mohol postaviť strechu, a teraz ho spustí. Dokáže spracovať denne 500 kíl vlny, zatiaľ čo ženy ručne zvládnu maximálne 150 kilogramov. A ešte im sem-tam nejaký bobok unikne.
Dmitri vraj konečne zaplatí dlhy, rozbehne export, tušskú vlnu dostane do sveta a sám bude môcť zostať vo svojom milovanom Tušsku.